La mort est pas la fin
(Smrť nie je koniec).
Čo nasleduje za životom? Smrť alebo niečo úplne iné? Láska s duchom? Je to vôbec možné?
Príbeh 17 ročnej Elizabeth "Liz" Ward a ducha menom Harry Styles.
cover by: @Raichia
,,Lizzie pohni si, chceme už ísť!" zakričala na mňa mama. Len som prevrátila očiami nad jej nedočkavosťou. Vzala som do rúk poslednú škatuľu a naposledy som sa porozhliadla po mojej izbe, naposledy som zišla dole po schodoch a naposledy som prekročila prah nášho starého domu. Sťahujeme sa do nového domu. Nasadli sme do nášho auta a hurá do ,luxusného' historického domu v Holmes Chapel.
Keď sme dorazili do Holmes Chapel k nášmu domu, skoro mi vypadli oči. Je to tak obrovský dom, že sa v ňom dá stratiť a nie som si úplne istá, či chcem bývať zrovna tu. Aj keď na výber moc nemám.
,,Elizabeth poď si zobrať kufor a ostatné veci a choď si vybaliť svoje veci. Tvoja izba sa nachádza na poschodí druhé dvere vpravo." povedal mi otec a ja som si povzdychla. ,,Lizzie?" oslovila ma moja mamka. ,,Áno mami?" otočila som sa k nej. ,,Čo na dom zatiaľ hovoríš?" usmiala sa na mňa jej typickým mamkovským úsmevom. ,,Ako keby som sa preniesla do iného storočia." Zobrala som najprv kufor a vydala sa do mojej novej izby.
Akonáhle som prešla cez obrovské dvere dovnútra vošla som do obrovskej predsiene kde nado mnou visel obrovský diamantový luster.Za ním bolo obrovské schodisko po ktorom som vyšla na druhé poschodie. Bobo to všetko také veľké. Úplne niečo iné ako náš starý malý dom, v ktorom sme boli predtým. Izba bola nádherná a hlavne veľká, naozaj pekná. Posteľ som mala v pravom rohu izby. Bola veľká, ako všetko v tomto dome. Položila som kufor pri šatník a odišla som pre zvyšok vecí. Vyniesla som poslednú krabicu do mojej izby a vybaľovanie sa mohlo začať.
Otvorila som kufor aj šatník a začala som si vybaľovať. Zobrala som tričká a chcela som ich dať do šatníku ale v poličke som uvidela malú čiernu krabičku. Bola veľká asi ako dlaň. Vybrala som tú krabičku a tričká položila na poličku. Otvorila som ju a v nej bola nejaká fotka chlapca z minulého storočia. Otočila som ju a tam bolo napísané:
Harry Edward Styles 1.2.1894 - 18.3.1912
Prečo mám v izbe fotku chalana, ktorý zomrel pred sto rokmi? No dobre, toto je divné. Ale asi ju tu bývalí majitelia zabudli. No hold neriešim to. Aj keď to je naozaj zvláštne. Do šatníka som uložila posledné šaty a odložila som kufor. Sadla som si na posteľ a zobrala som krabičku do ruky a otvorila ju. V tej krabičke bol na fotke toho Harryho Stylesa položený nádherný náhrdelník. Bol to náhrdelník s príveskom papierového lietadielka. Okrem toho náhrdelníka tam boli ešte aj staré vreckové hodinky s ružou na vrchu.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Otvorila som ich a tam bola zase fotka toho chlapca. To už nie je náhoda. Pozrela som sa na stenu a tam bol zase ten chlapec.
Vyšla som z izby a zbehla do kuchyne som za mamou. ,,Lizzie! Ako sa ti páči izba?" spýtala sa ma mama nadšene po mojom náhlom príchode do kuchyne. ,,Je nádherná a hlavne je veľká." ,,Som rada, že sa ti páči." usmiala sa na mňa. ,,Mám otázku." objala som ju okolo pása. ,,Áno, srdiečko?" vtisla mi pusu do vlasov.
,,Mami, kto tu býval pred nami?" ,,No vieš Lizzie, tento dom patril do roku 1934 rodine Stylesových. V roku 1912 im zomrel jediný syn Harry alebo ako sa volal. Tá izba, ktorá je teraz tvoja, bola jeho. Tento dom bol v roku 1950 rekonštruovaný do tejto podoby, len jeho izba teraz tvoja bola neporušená a vyzerá tak ako ju tam ten ich syn naposledy zanechal. Dom bol na predaj od roku 1953 keď bola dokončená rekonštrukcia." povedala mi mama. ,,Vidíš ten obraz?" ukázala na obraz nad krbom. ,,To je Harry s jeho rodičmi keď mal asi 4 roky." prezrela som si onen obraz rodiny Stylesových. ,,To je ale riadne tučné dieťa." poznamenala som. Mama sa iba zasmiala.
,,Pekný náhrdelník Lizzie." ,,Ďakujem mami." Povedala som a odišla som do izby. Otvorila som dvere a na mojej posteli sedel dajaký chalan. Zvrieskla som. O pár sekúnd neskôr už bol pri mne môj oco. ,,Lizzie, čo sa stalo?" chytil ma za plece. Ja som stála ako socha na prahu mojej izby. Nemo som ukázala na posteľ. ,,Cha-cha-chalan." Vykoktala som. ,,Lizzie to je tvoja posteľ, žiaden chalan." Pozrel sa mi oco do očí. ,,Deje sa niečo srdiečko?" pohladil ma po líci a ja som sa znova pozrela na posteľ. Nikto tam nebol.
,,Šibe mi, oci." Povedala som potichu. ,,To viem, srdiečko." Zasmial sa a odišiel dole za mamou. Povzdychla som si a ľahla som si na posteľ. Už mám halucinácie. Kedy som vlastne pila naposledy? V aute. Žeby som mala horúčku? Chytila som si čelo, ale nebolo horúce.
,,Poviem ti, že hlas máš teda poriadny." Ozval sa chlapčenský hlas a ja som vystrelila do sedu. O moju skriňu sa opieral hnedovlasý kučeravý chalan vo fialovom svetri a hnedom obleku s perlovým náhrdelníkom.
Nadýchla som sa, že idem zvresknúť znova, ale chalan si dal prst na pery, že mám byť ticho. ,,Prosím nehuč, prasknú mi ušné bubienky."
,,Kto si a čo odo mňa chceš?" prehovorila som o oktávu vyšším hlasom. ,,Počkať, ty ma vidíš?" premeral si ma pohľadom. ,,Vypadni odtiaľto!" postavila som sa a prešla k nemu. Chcela som do neho strčiť, ale moje ruky ním prešli ako by bol len vzduch. Zhrozene som odskočila o dobrý meter dozadu a odpoveďou mi bol jeho smiech. ,,Nemôžem sa ťa dotknúť!"
,,No možno to bude tým, že som duch." povedal akoby to bol fakt, čo vlastne aj bol. ,,Niektorý mi hovoria aj prízrak alebo strašidlo. Mne sa viac páči Harry. Tak sa volám." usmial sa a uklonil sa mi.
,,Nie, toto nie je možné. Žiadni duchovia nie sú." začala som cez neho prechádzať rukou akoby som sa ho snažila zahnať. ,,ALE TY SI DUCH!" vyhŕkla som zdesene. ,,Samozrejme, že som. A dokážem sa poriadne nahnevať keď o mne niekto povie, že som riadne tučné dieťa!" pozrel sa mi priamo do očí a ja som sa zatvárila previnilo. ,,Ou."
,,Baf!" objavil sa mi za chrbtom zrazu a ja som odskočila a vykríkla. Dvere boli zavreté takže ma naši nepočuli. Dotyčný Harry sa začal schuti smiať. ,,Toto môžeme pokojne robiť celý deň. Ale určite existuje aj lepší spôsob ako-" ,,Vypadni odtiaľto!" prerušila som ho a spravila si z prstov kríž, lebo ma nič iné nenapadlo, držiac vreckové hodinky v ruke. ,,To možno zaberá na upírov, ale nie na mňa. A ako iste vieš, toto je moja izba, takže ak niekto odtiaľto vypadne tak to budeš ty."
