Ghost Boy /h.s./ AU

two

,,Z nepochopiteľných dôvodov sa rodičia zamilovali do tejto zrúcaniny." rozhliadla som sa okolo seba, ale držala som si od Harryho odstup. ,,Zrúcaniny? Toto sídlo postavili moji predkovia, ale pokiaľ je problém v tvojich rodičoch, mám riešenie. Lenže niečo za niečo." usmial sa zlomyseľne a mne sa objavila husia koža. ,,Ako to myslíš?" naklonila som hlavu na stranu. ,,Ty pomôžeš s niečim mne a na oplátku zase pomôžem ja tebe." upravil si košeľu a ja som pokrútila hlavou. Ešte toto mi chýbalo. Dohadovať sa s duchom. S DUCHOM! No určite.

,,Tak so mnou nerátaj." otočila som sa mu chrbtom a pokračovala som vo vybalovaní. ,,No tak, Binny. Chceš odtiaľto predsa vypadnúť nie?" prešiel predo mňa, ale ja som sa mu nepozrela do tváre. ,,Nevolaj ma Binny. A nie, ja ti nepomôžem." povedala som odhodlane a dala si vlasy do gumičky. ,,Naozaj potrebujem pomoc, Binny. Aj ja už chcem mať konečne posmrtný pokoj. Prosím ťa, Binny. Naozaj ťa prosím, pomôž mi." začal škemrať, ale ja som a ho snažila zvysoka ignorovať. 

,,Toto sa mi sníva." pokrútila som hlavou a ignorovala jeho ďalšie naliehanie, že potrebuje moju pomoc. Veď duchovia neexistujú a mňa niekto asi nadrogoval, pretože toto nie je normálne aby som videla duchov, aj keď to môže mať na svedomí nedostatok tekutín v mojom tele. 

Keď ma mama zavolala na večeru, zišla som dole po starom drevenom schodisku a sadla som si za stôl kde už sedeli obaja moji rodičia. Na stole ma čakalo rizoto s uhorkovým šalátom. Naložila som si a popriala som našim dobrú chuť. Niečo preberali, ale ja som nahodila auto pilota. Potom som si po sebe umyla riad a šla späť do mojej izby. Prezliekla som sa do svojho pyžama, ale predtým som sa zavrela v kúpeľni aby ma náhodou nešpehoval duch, ktorého máme v dome. Umyla som sa a akonáhle som si ľahla do postele som sa vydala do ríše snov.

,,Vstávaj, nechceš snáď prvý deň v škole meškať."Zobudila som sa na hlas mojej mami. Pomrvila som sa a pozrela sa von z okna. Možno to s Harrym bol len sen. Ale prečo by si moje podvedomie vymýšľalo velice krásneho chalana ducha? Očividne som single už veľmi dlho. Každopádne žiadny duchovia nie sú a už vôbec ma žiadny duch neprosil o pomoc. 

Bolo pekné počasie, svietilo slnko a na oblohe nebolo skoro jediného mraku. Postavila som sa a išla som rovno do kúpeľne.  Hodila som si rýchlu sprchu a vyšla som z kúpeľni iba omotaná v uteráku. Skoro som dostala infarkt keď na mojej posteli sedel Harry. Chytila som si miesto kde mám srdce a rozdýchavala som to. 

 ,,Dobré ráno, Binny." uškrnul sa, zjavne spokojný s jeho vydareným pokusom o vydesenie ma. Takže to nebol sen. Duchovia sakra existujú. Ale ja som toho v mojej izbe ignorovala. Vzala som si oblečenie, ktoré som mala v pláne si obliecť a išla som späť do kúpeľne aby som sa mohla prezliecť, ale on sa zjavil tesne predo mnou. Znova som skoro zinfarktovala, ale úspešne som ho ďalej ignorovala. Išiel so mnou až do kúpeľne. To bolo trochu moc. 

 ,,Neodídem pokiaľ so mnou nezačneš hovoriť."povedal neústupne.,,Daj mi pokoj! Vidíš? Prehovorila som s tebou. A teraz zmizni." Povedala som nahnevane. Liezol mi na nervy a obmedzoval môj osobný priestor, ale na moje počudovanie zmizol. Opláchla som si tvár a prezliekla sa konečne. Zaplietla som si vlasy a vzala si tašku a mobil. 

Vyšla som z izby a zavrela za sebou dvere. V kuchyni som si vzala desiatu a dala mamke pusu na líce. ,,Drž sa, Lizzie." objala ma a dala mi pusu do vlasov. ,,Oci, hodíš ma do školy?" pozrela som sa na otca a on sa usmial. ,,Samozrejme, hneď som pri tebe." hodil mi kľúče od auta a ja som vyšla von z domu. Prešla som k otcovmu čiernemu BMW a odomkla som si ho. Tašku som hodila na zadné sedadlá a skontrolovala čas na mobile. 

Sadla som si na miesto spolujazdca. V okamihu, ako som sa posadila a zapla si pás, sa vedľa mňa zjavil Harry. Zase. Snažila som sa ho ignorovať, ale on sa samozrejme nenechal odradiť a ďalej si rozprával svoje. ,,Prosím, Binny, počúvaj ma." Znel naozaj skleslo a povedala by som, že až zúfalo. ,,Prečo by som mala?" povedala som neutrálne a pozrela sa von oknom vyhliadajúc otca či už konečne ide. 

,,Keď mi pomôžeš už ma nikdy neuvidíš, dám ti navždy pokoj a pomôžem ti s rodičmi. Ale teraz naozaj potrebujem tvoju pomoc. Si moja jediná nádej. Ako jediná ma konečne po 115 rokov vidíš." Znel naozaj smutne. Nenávidím moju empatiu. Prečo mi je ho sakra ľúto? Neodpovedala som mu ale začala som uvažovať či mu pomôžem alebo nie. 

,, Budem nad tým uvažovať." povedala som mu bez toho aby som sa neho pozrela. V tom nastúpil do auta otec. Naštartoval a vyšli sme spred domu. Zastali sme pred školou poďakovala som sa otcovi, že ma zobral aj keď cesta nie je vôbec dlhá a mohla som ísť aj pešo. 

Vystúpila som a začala kráčať naprieč škole. Čím bližšie som bola tým nervóznejšia som bola. Na chodbe si ma odchytila vyššia blondína s modrými očami a milým úsmevom. ,,Dobrý deň." pozdravila som sa. ,,Ahoj, ty musíš byť Elizabeth." pozdravila ma naspäť. ,,Áno to som ja. Elizabeth Ward." predstavila som sa jej. ,,Ja som tvoja nová riaditeľka, Amelie Horan. Hneď niekoho zavolám aby ti ukázal triedu. Tu máš zatiaľ učebnice a rozvrh." usmiala sa na mňa keď sme vošli do jej kancelárie. Vzala som si od nej knihy, ktoré mi podávala a strčila som si ich do batoha.

,,Hneď niekto príde. Povedz mi zatiaľ odkiaľ si prišla." ,,S rodičmi sme sa sem včera prisťahovali. Pochádzam z Liverpoolu." ,,Liverpool je krásne mes-" nedokončila lebo sa ozvalo klopanie. ,,Ďalej!" povedala a dnu vošiel blond chalan. ,,Á Niall. Vidím, že poslali teba." ,,Dobrý deň." pozdravil sa ten veľmi sympatický blondín. ,,Zavedieš prosím slečnu Ward do triedy a poukazuješ jej to tu?" milo sa na toho Nialla usmiala. Bola oveľa sympatickejšia ako tá stará striga na mojej bývalej škole. ,,Samozrejme pani riaditeľka." povedal s obrovským úsmevom a ja som prešla k nemu. ,,Dovidenia a ďakujem." povedala som a s Niallom sme spoločne odišli. 

published on 19th of April 2020
spolupráca s fall4styles