Ella and Alex

48.••

Alexov pohľad
"Bože Alex ty si totálny idiot!" Povedal som si sám pre seba, keď som sa ocitol pred zatvorenými dverami od Ellinej izby. Moje prsty ihneď vyhľadali vlasy a silno, no zároveň frustrovane zaťahali za končeky až som mal pocit, že mi medzi prstami ostane pár odtrhnutých prameňov.

Bolo mi zle zo seba samého. Nemohol som uveriť, tomu, že moja hlava vyprodukovala čo i len to najmenšie pomyslenie na to aby som Elle dnešný večer zatajil a len tak odišiel za ostatnými zatiaľ, čo by Ella bola v mylnej predstave o tom ako trávim zvyšok večera doma. Bol som zúfali, sklamaný a naštvaný zároveň z vlastnej sprostosti a tak isto z toho, že sa mi opäť podarilo ublížiť jej.

Povedal som, že nikdy nedopustím to aby jej niekto ublížil a pritom som ja ten, ktorý jej neustále ubližuje, zmrazuje jej úsmev a núti ju prepadať pocitu sklamania a smútku.

A práve toto zistenie mi na srdci vytváralo praskliny, ktorým sa podarilo zväčšovať sa. Keď som bol v Ellinej prítomnosti a na jej tvári bol usadený úsmev každá i tá najmenšia prasklina sa začala zaceľovať a spájať dokopy, no táto záplata zmizla okamžite ako sa mi podarilo prinútiť jej kútiky úst klesnúť a do jej očí nahnať prázdnotu, ktorá bola často doprevádzaná slzami. Tento pohľad na ňu ma z vnútra sťahoval a zožieral za živa.

Nemohol som a ani som nechcel nechať to, čo sa pred pár minútami medzi nami odohralo len tak a tváriť sa ako by sa podobná situácia nikdy nestala. Chcel som to napraviť aj cez to, že mi moje vnútro búchalo o hlavu tvrdenie, že aj napriek tomu, čo by som Elle povedal, by v mojich slovách nemala takú dôveru ako tomu bolo dakedy.

Celou silou som túto myšlienku, ktorej som pomaly začínal aj sám veriť zatlačil do zadnej časti mojej hlavy a snažil sa ju ignorovať. Nemohol som dopustiť to aby sa jej poddala celá moja myseľ.

Ešte pred tým ako som sa opäť otočil ku dverám od jej izby v hlave som si usporiadaval všetky myšlienky a slová, ktoré som chcel povedať.

Moje prsty sa opatrne obtočili okolo chladnej kľučky akoby som sa jej bál dotknúť silnejšie. Moja ruka už tlačila na kovové telo kľučky, keď v tom ma prerušil hlas, ktorý ma prinútil zastaviť v pohybe a otrávene zatvoriť viečka.

"Môžeme teda už ísť?" opýtal sa Matias, na ktorého rozoznanie hlasu som nepotreboval dlhú dobu. Práve v tejto chvíli som ho v duchu preklínal všemožnými slovami aké ma len napadli.

S povzdychom som ruku z kľučky zložil a otočil sa na osobu stojacu za mnou. Moje oči upútal úsmev sformovaný na jeho tvári, ktorý som mu nebol schopný opätovať.

"Matias pozri....Myslím si, že bude lepšie ak pôjdete bezo mňa." povedal som s neutrálnym pohľadom. Silou mocou som sa z toho snažil vyvliecť, len aby som mohol ísť konečne za Ellou, všetko napraviť a konečne si ju vtiahnuť do objatia, z ktorého bolo jasné, že by sa snažila dostať.

"Alex nech ťa ani nenapadne sa z toho skúšať vymotať, v meste sme spolu neboli ani nepamätám, tak prestaň vymýšľať." povedal s nakrčeným obočím a prísnym pohľadom.

"Matias, ale ja vážne-.." Snažil som sa protestovať, no ako inak ma prerušil.

"Nie.. Jednoducho ideš a viac sa o tom baviť nemienim." povedal na čo sa otočil a schodmi zišiel dole. Pripadal som si ako malé dieťa.

Vážne ma niekedy vytáčala táto jeho nadriadenosť. S povzdychom, ktorým som sa snažil upokojiť moje srdce a nervy, ktoré sa Matiasovi podarilo rozhádzať som sa posledný krát pozrel na Elline dvere a vydal sa na dolné poschodie.