„Upokoj sa zlatko lebo ti tie putá pritiahnem a ver mi, že ti to určite nebude príjemné," pozrel na ňu so spokojným výrazom ako keby sa vôbec nič nedialo, pričom ona sa neprestala snažiť a bola čím ďalej tým viacej vystrašená.
„Ty si vážne nedáš povedať? " Na tvári sa mu objavil škodoradostný úsmev a potom čo neprestala splnil svoj sľub. Najprv pritiahol obe nohy a napokon aj obe ruky. Žena za každým utiahnutím tlmene vykríkla. Mohla kričať koľko chcela ale nedalo sa, keďže v ústach mala napchaný kus handry.
„Tuším je aj najvyšší čas sa pozrieť koľko ľudí má o naše predstavenie záujem," pohladil jej tvár a odobral sa do pravého kúta miestnosti. Kde naňho čakal stolný počítať. Pohodlne sa usadil, pretiahol a pútavo sa zahľadel do obrazovky. Ticho v miestnosti narúšal len ťukol klávesnice, myšky a snaha ženy sa dostať z pút. Po pár minútach svoj pohľad spustil z obrazovky, pozrel na ňu veľkými zelenými očami a s obrovským úsmevom povedal: „Vyzerá to veľmi sľubne. Traja ľudia si zaplatili úplný vstup, ďalší piati majú prístup do četu a potom je tu pätnásť ľudí, ktorí sa budú len pozerať. Naozaj som veľmi prekvapený. Nečakal som až taký veľký záujem," postavil sa a nečakane opustil miestnosť.
Hneď ako zatvoril dvere, žena začala ešte viacej bojovať o život aby unikla z tejto tmavej hnijúcej pivnice. Usilovala o to až tak, že sa jej putá začali zarývať pod kožu. Kvapky jej bledej krvi padali na rozbitú špinavú dlažbu so vzorom art deco.
O niekoľko minút sa otvorili dvere. Bol to on, no teraz mal so sebou obrovský sivý kufor. Namieril si to presne do stredu miestnosti kde sa vpredu nachádzal mohutný dubový stôl s bielym obrusom. Tu tento kufor položil.
„Si si hádam nemyslela, že by som ťa len tak tu nechal. To by bola jedna obrovská škoda," bol k nej chrbtom a medzi tým, ako jej venoval pozornosť, ukladal s nadšením na stôl náradie, ktoré bolo obsahom kufríka. Nachádzali sa tam najrôznejšie nástroje od výmyslu sveta. Nožnice, pílky, kladivá rôznych veľkostí, kliešte, nože, stapler, skalpely, pinzety. Čokoľvek na čo si človek spomenul. Keďže v miestnosti nebolo dobré svetlo, hlavne tam vpredu, žena hneď nereagovala. No len čo sa jej podarilo zahliadnuť začervenanými hnedými očami oceľový ligot, tvár získala ešte viacej vystrašený výraz ako doteraz. Začala mrnčať, snažila sa kričať a rozprávať. Kmitala z jednej strany na druhú, dopredu, dozadu. Nič, bolo to zbytočné. Všimol si toho, no len sa pousmial a kroky nasmeroval k stredne veľkej železnej skrinke. Vytiahol z nej dva softboxy a dve kamery, ktoré umiestnil v miestnosti. Sadol si opäť za počítač a o niekoľko chvíľ sa najprv rozsievali svetlá, ktoré mierili presne na ženu. Hneď na to sa na kamerách rozsvietilo červené svetlo.
„Sme online!" vykríkol, pričom v jeho chrapľavom hlase bolo cítiť nadšenie. Zamieril ku starému gramofónu, kde vložil platňu Bacha. Zapol ho a celú miestnosť zaplavili tóny tokáty a fúgy. Cestou ku stolu imitoval hranie na orgáne a celé si to vychutnával. Schytil mohutnou rukou krajčírske nožnice a veselým hravým krokom išiel k žene, ktorá sedela stále priviazaná k tej pekelnej stoličke. Kľakol si ku nej a začal strihať tmavomodré džínsy. Najprv jedna noha a potom druhá. Keď sa mu ich podarilo celé roztrhať zahodil ich za seba. Vyrovnal sa a jeho slizké ruky si to namierili k kvetovanému tričku, ktoré bez štipky ľudskosti rozstrihal a roztrhal. Pred ním sa zjavila žena len v spodnej bielizni. Jej pokožka nebola príliš tmavá, pričom okolo pút sa začali objavovať červené až fialové podliatiny. Na stehná padali kvapky sĺz, ktoré jej stekali z tváre a tým úplne zničili make-up. Vlasy boli nechutne zlepené, plné soli a hlienu.
„Teraz sa nezabudni poriadne usmievať. Ideme totiž naživo. Ah, zabudol som," škodoradostne na ňu pozrel, „ty sa nemáš ako." Napokon podišiel k počítaču a stlačil enter. Ďalšie jeho kroky smerovali opäť k dubovému stolu. Zastavil sa na niekoľko sekúnd. Mužove oči behali z jednej strany stolu na druhú stranu až nakoniec vybral vhodný inštrument. Bol to skalpel. Schmatol ho a zasa hravým a veselým krokom sa blížil k žene. V jej očiach bol vidieť strach, zúfalstvo a hlavne bezbrannosť. Priložil ho k jej lícu. Studená čepeľ skalpela sa bez milosti dotýkala pokožky. Stále ho tam držal a mal len tak. Zrazu sa z ničoho nič začal hlasno smiať.
„Je to len prank bejby! Dnes zatiaľ o život neprídeš."
Môj prvý amatérsky pokus o niečo :D Budem veľmi rád za každý jeden feedback.
