Dark in the light

Pätnásta kapitola

„Teraz máš veľké reči, no keď príde to tuhého si schopný zmlátiť len mladé bezbranné dievča. Úbožiak," povedal rozhorčene Noah. Slová, ktoré vyslovil sa ma trochu dotkli.

Alessandra sa snažila pomôcť Stevovi ako sa len dalo. Horko-ťažko ho zodvihla zo zeme a chcela mu ošetriť ranu pod okom no bolo to zbytočné. Steve matku sotil, uštedril pár nepekných slov a jednu facku. Táto scéna vyzerala ako zo zlého španielskeho seriálu, hotová katastrofa. Prepadol ma pocit hanby preto, akú mám „rodinu" a že to musí vidieť práve tento chlap. Toto bolo horšie ako potupa v škole.

„Noah, poď, prosím, odtiaľto preč," ťahala som ho za ruku smerom k otvoreným vchodovým dverám. Vyšli sme von. čerstvý vzduch mi otupoval zmysly.

„Si v poriadku?" opýtal sa a očami behal po mojej tvári.

„Áno, som. Ale čo tu robíš? Nemal si sem chodiť, nemal si vidieť matku v takomto stave," hlas som stíšila na minimum, no pohľadom som neuhla. Dívala som sa Noahovi do jeho krásnych sivých očí. Boli hlboké a temné ako mraky pred búrkou.

„Videl som, ako sa ten idiot vracia späť. Nemohol som ťa tu nechať samú, tak som prišiel," usmial sa a pokračoval, "Leah, tu nie si v bezpečí, poď na istý čas ku mne, aspoň kým sa to nejako neurovná so Stevom a mamou. Mne môžeš veriť, ja ti neublížim," zahľadel sa na mňa a pritisol si ma k hrudi. Nevedela som, čo robiť. Bola som na smrť vydesená zo Steva, no zároveň som Noahovi neverila natoľko, aby som u neho žila. Stála som medzi dvoma mlynskými kameňmi. Dusila ma predstava, žeby som ostala doma, zároveň ma však prenasledoval aj strach, že mi Noah ublíži.

Uteč! Spolu sa z tohto dostaneme. Ja ti pomôžem, Leah. Uvoľním tvoje krehké srdce. Nebudeš nič cítiť. Nebude to bolieť. Bude to oslobodenie, vykúpenie. Len sa toho neboj. Potrebuješ len tak málo na to, aby si bola šťastná. Stačí, ak sa mi podriadiš, poddáš a všetko bude také ako má byť. Leah, neváhaj toľko. Budeme voľní - tak, ako to obaja chceme. Ukončime to trápenie. Teraz, Leah! Teraz!

Zatriasla som hlavou, aby som sa zbavila démonovho hlasu v hlave. Stávala som sa bláznom.

„Deje sa niečo?" opýtal sa Noah, keď videl ako som so zvrašteným obočím krútila hlavou. Tak rada by som mu povedala o démonovi, ale nemohla som. Čo by si o mne asi tak pomyslel? Určite by ma zavrhol do zabudnutia. Prehlásil by o mne, že som pomätenec (čo by bola v celku aj pravda). Bola by som mu iba na smiech.

„Nie, nič sa nedeje, som úplne v pohode," prehovorila som napokon a jemne sa pousmiala.

„Tak poď, vezmeme tvoje veci ku mne domov," chytil ma za ruku a znova sme sa vrátili dovnútra. Steve mal na tvári priložené vrecúško s ľadom. Na mieste, kde ho Noah udrel sa mu začínala objavovať škaredá modrina. Matka sa triasla v kúte kuchyne. Tento jej záchvat som už pár ráz zažila. Alessandre chýbali drogy. Ak by ich nedostala v dohľadnej chvíli, bola by taká ako pred niekoľkými týždňami, kedy jej dávka nevyšla na celý týždeň, ale iba na päť dní. Chytila ju triaška, správala sa nepríčetne, kričala, do všetkého udierala a veci zhadzovala na zem. Z tohto stavu jej minule pomohol z istej časti aj alkohol, ale bolo ho kvantum. Vtedy jej pečeň musela stvrdnúť na diamant. Myslím, že prepila niekoľko stovák, až napokon dostala veľkú dávku heroínu, z ktorej bola v bezvedomí takmer dva dni a ja som jej nepomohla. Doteraz mám pred očami jej telo ležiace na dlážke pri dverách jej spálne.

Bez toho, aby som sa k nim dvom vôbec viac ozvala, som s Noahom vyšla po schodoch do mojej útulnej izbietky.

„Máš to tu pekné, ale malé," zasmial sa Noah a žmurkol na mňa. Mne v tej chvíli do smiechu nebolo. Cítila som sa znepokojene a zo všetkého som mala divné pocity.

„Ty to tam máš zasa obrovské," skonštatovala som sucho. Vzala som cestovnú tašku spod postele a začala sa venovať baleniu. Môj nepokoj mi zaplavil myšlienky. Nedokázala som sa sústrediť na nič iné iba na to, že odchádzam z domu a nechávam mamu napospas Stevovi. To ma desilo najviac - on tu bude s ňou. Čo keď jej ublíži? Veď aj napriek všetkému to bola moja matka.

„To, čo sa teraz stalo, je v úplnom poriadku. Netráp sa preto. Vážne," prerušil tok mojich myšlienok Noah. Všimol si, že nie som vo svojej koži, povzbudivo ma potľapkal po pleci a objal. Stáli sme takto v objatí nejakú chvíľu, ale ja som nemala chuť byť tu s ním. Chcela som ujsť. Bolo mi trápne, že videl toto všetko a že sa ma musí zastávať a ochraňovať ma ako malé dieťa.

„Dobalíme tie veci a odídeme. Bude to tak lepšie." Náhle zovretie uvoľnil, vzal z poličky lieky a hodil ich do tej opotrebovanej tašky. Otupene som na neho hľadela a ani sa nepohla.

Noah ma vzal za ruku, cez plece si prehodil cestovný vak a spolu sme sa vybrali preč z tohto pekla. Ak by som mohla, tak by som nariekala. Smútok a sklamanie mi otupovali myseľ. Nevedela som sa sústrediť, bola som zmätená. Dnešok bol jeden z tých najhorších dní v mojom živote (teba okrem toho dňa, kedy som, takmer umrela).

Noah chytil kľučku vchodových dverí a stlačil ju, lenže skôr ako tie dvere stihol otvoriť s niekým sme sa zrazili. Teda to bola ale riadna zrážka. Do domu vleteli kukláči so zbraňami v rukách. (Omyl - dnešok bol na prvom mieste najhorších dní.)  

Tadá, ďalšia časť dopísaná - dúfam, že úspešne :). Som rada, že aj napriek dlhej pauze stále čítate tento príbeh, a tým ma podporujete :) ďakujem Vám za každý vote a prečítanie :). Bola by som rada, ak by ste do komentára napísali svoj názor :)
Leah Silverwind