Zamilovaná...? Do Nej?!

Sedela som v parku a pozorovala som tmavú oblohu, na ktorej sa začali objavovať hviezdy. Na perách sa mi usadil jemný úsmev a srdce sa mi rozbúchalo. Vždy večer som tu takto sedela a sledovala oblohu - vždy ma fascinovali hviezdy. Chlad mi prechádzal po celom tele a na sebe som cítila cudzí pohľad - bol skúmavý, taký divný. Striaslo ma - na dnes budem musieť pozorovanie odložiť a aj tak mám zajtra školu. Vstala som a zababušila som sa do svojho dlhšieho svetríka - nikdy si nenosím bundu, veď na čo aj. Zdvihla som pohľad na tmavú oblohu a v duchu sa s ňou rozlúčila.

Zamierila som k bytovkám, ktoré sú kúsok od školy, ale ďaleko od parku. Dýchala som ústami a nenápadne som očami behala po okolí. Všade sa zbierala hmla, ktorá ma začala obklopovať a tým spôsobovala chlad a vlhkosť. Cítila som, ako sa mi usádza na tenkých nohaviciach a aj na svetry. Striaslo ma a pevnejšie som sa objala rukami okolo pliec. Trhane som sa nadýchla a cítila som škrábanie v krku z toľkého chladu. Začula som nejaký buchot a moje srdce vynechalo jeden úder - nie že by som sa bála, ale bolo to nečakané, takže som sa zľakla.

Nastražila som uši a započúvala som sa do ticha - mám úžasný sluch, takže to bola hračka. Zostalo mi zle, keď som okrem svojich krokov počula aj tiché našľapávanie v nepravidelných intervaloch. Pridala som do kroku a keď sa mi naskytol pohľad na uličku s nemocnicou, zamierila som tam - je to totiž jediná ulička, ktorú poznám najlepšie, takže viem o každej skrýši a aj slepom mieste. Rýchlim krokom som prešla k nemocnici, kde som sa vyškriabala na plynovú búdku, vyliezla som na múr a ladne som prebehla ku stene nemocnice, kde som cez okno vliezla do skladu s upratovacími pomôckami.

Áno, som v nemocnici, v ich sklade, ale nikto ma tu nenájde, pretože už je skoro noc a tento sklad sa dokonca už ani nepoužíva. Znova som nastražila uši a započúvala som sa do tichej ulice. Vlastne sa tade ozývali iba jedny kroky, ktoré potom zastavili. Počula som tiché nadávky a následne sa ten niekto otočil a odišiel. Vydýchla som si, ale následne ma vydesilo zabuchnutie dverí, ktoré sa ozvalo miestnosťou. Vyvalila som oči a uvedomila som si, že tento malinký sklad sa nachádza v jednej z pracovní, alebo izieb. Začula som tlmený smiech, ktorý o chvíľu vybuchol a ten dotyčný sa smial na plné hrdlo.

"Petra, nemôžete ma takto odtiahnuť od pacientov. Veď je to neslušné." tlmil sa ženský hlas. Zrazu sa ozvalo ťažké povzdychnutie, ktoré patrilo asi inej osobe.

"Vieš, chcela som sa ťa opýtať, ž-že..." na chvíľu sa zadrhla a následne som počula šušťanie nejakého sakla. Zamyslela som sa o koho vlastne môže ísť, ale z myšlienok ma vytrhla nasledujúca veta.

"...v-vezmeš si ma?" šepla druhá osoba trasúcim sa hláskom a smiech zrazu prestal.

"Petra, hovorila som ti, že do práce nemáš ťahať súkromný život." ozval sa zrazu hrubší hlas, ktorý už neznel tak uvoľnene, ale vážne.

"A hovorila som ti aj to, že nechcem sa nikam ponáhľať. Žiadna svatba, ani nič. Musí ti stačiť že spolu chodíme. Veď vzťah zahŕňa všetko. Bozky, obímanie, rande a se--" tu ju prerušilo vypísknutie asi tej druhej baby.

"Ale ja ťa milujem, Ha-" a tu bola prerušená tá upišťaná. Bože, som rada že nikoho nemám a ani som nemala. Asi by som sa zabila.

"Petra, tu už nič neriešime. Musím sa vrátiť k pacientovi." ozval sa znova hrubší hlas, ktorý bol teraz chladný. Tento tón mnou prešiel ako dýka a srdce sa mi rozbúchalo. Oblial ma studený pot a ja som sa modlila, aby ma tu nikto nenašiel. Miestnosťou sa ozvali kroky a následne zabuchnutie dverí. Keď som si myslela že som tu sama, chcela som sa rýchlo dostať preč, ale všetko to prerušilo vzlikanie. Znelo to upišťane, takže som to typovala na takzvanú Petru. Pretočila som očami a snažila som sa odtiaľ dostať ako ninja - čiže potichu, rýchlo a nenápadne. Nejako som sa odtiaľ dostala a hneď ako ma ofúklo, som sa striasla.