You wreck me.

2.

Pred jedným dňom, z pohľadu Seleny:

"Ty malá kurva!" Dávid kričal po malej ako keby stratil rozum. Som si istá že berie nejaké drogy, nie je možné aby sa takto správal. Jodie som chránila vlastným telom. Plakala, bola v šoku.

"Uhni!" zakričal mi do tváre a na líci som pocítila ostrú bolesť. Dal mi facku, čo mi nevadilo. Hlavné bolo, aby neublížil malej.

"No poď udri ma! Ale Jodie nechaj na pokoji!" zakričala som mu do tváre pre tento krát ja. Tentoraz som pocítila jeho ruku na druhom líci. Nevydržala som silný náraz jeho ruky do môjho líca a spadla som. Ktorákoľvek žena by plakala, že ju jej manžel bije, no mne práve teraz záležalo na Jodie. Pokrútila som hlavou a zodvihla som sa zo zeme. Malú som zdrapila do náručia a vybehla som s ňou von. Otvorila som dvere na aute a aj s Jodie som nasadla. Keď som zbadala toho šialenca vybehnúť z domu, dupla som na plyn. Auto sa pohlo a začalo naberať na rýchlosti. Rútila som sa ulicami mesta. Malá sa zadúšala plačom.

"Už bude dobre, neplač miláčik." prehovorila som. Neskutočne mi trhalo srdce vidieť ju v takomto stave. Je mi ľúto že musí zažívať to, čo som zažívala aj ja v jej veku. Na líci som pocítila kotúľajúce sa slzy. Neplač Selena, nemôžeš plakať. Musíš byť silná, pre Jodie. Na sedadle spolujazdca mi začal zvoniť mobil. Načiahla som sa poň a keď som uvidela kto mi volá, telom mi prešlo tisíc voltov.

"Čo chceš?!" zarevala som. Uvidela som ako sa malá na zadnom sedadle mykla. Venovala som jej ospravedlňujúci sa pohľad.

"Vráť sa aj s tou kurvou domov!" zareval mi do mobilu tak, že som si ho musela dať ďalej od ucha, lebo by som prišla o sluch.

"Mami!" bolo posledné čo som počula... Náraz, neskutočná bolesť, tma...

Zobudila som sa na neskutočnú bolesť hlavy. Prvé čo bolo, som sa snažila očami nájsť Jodie. Do izby vstúpil doktor. Až teraz som si všimla že som v nemocnici.

"Kde je moja dcéra?!" zarevala som. Doktor mal na tvári neutrálny výraz, nevedela som čo mám čakať.

"Pani Gomez, prosím vás, ukludnite sa." ten jeho pokojný tón hlasu. Mám chuť do neho hodiť túto posteľ na ktorej ležím.

"Ako sa mám kurva ukludniť keď neviem kde mám dcéru?! No ták! Kde do čerta je?! Chcem ju vidieť!" dochádzala mi trpezlivosť.

"Je mi to veľmi ľúto.." sklopil zrak a opustil moju izbu. Nie, nie, nie. To nemôže byť pravda. Nie sakra! Nával sĺz a bolesť na srdci, jediné čo mi zostalo...

Časť mala byť až zajtra. No nakoľko by som zabudla čo som tam chcela napísať, som vám ju sem dala už dnes.:D