You wreck me.

3.

Z pohľadu Justina:

"Pamätám si, že sa rodičia pohádali. Ocko udrel mamičku. A potom sme ušli s mamou pred ockom, na aute. Narazili sme do kamiónu čo šiel oproti nás." veľmi zle sa to počúvalo. Odbivujem tú malú, že to vraví s takým kľudom. Ja, keby mám toto niekomu povedať a som v jej veku tak sa asi zosypem ako hrad z piesku.

"Ako sa voláš?" falošne som sa usmial a sadol som si do tureckého sedu.

"Neviem, nejako si to už nepamätám, no myslím si, že mamička ma naposledy nazvala Jodie. Ale nie som si tým istá." už po druhý krát mykla plecom a usmiala sa. To dievča musí byť inak silné.

"Krásne meno, Jodie. A kde je tvoja mamička?" u mňa sa zvedavosť nezaprie. No potrebujem to vedieť, rád by som povedal jej mame že sa rozprávam s jej dcérou, ak je ešte na žive. Ak nie, stretne sa s ňou aj sama.

"Je v nemocnici. Bola som za ňou. A ďakujem. Ako sa voláš ty?" posunula sa bližšie ku mne a hrala sa s prstami. Je taká zlatá. Je smutné že zomrela taká mladá, keď mala ešte celý život pred sebou. Bože, prečo si akurát mne dal tento "dar" ? Keď si mi ho dával, nemohol si aspoň zariadiť to, aby som mohol týmto väčšinou nevinným dušiam pomôcť? Z hĺbky duše som sa prihováral Bohu. Čo som pochopil, je, že jej mama žije.

"Moje meno je Justin." usmial som sa na ňu.

"Miláčik, s kým sa rozprávaš?!" zakričala Miley, neviem z kade.

"Telefonujem!" odkričal som jej naspäť a zapozeral som sa na dvere mojej izby. Čo som jej mal povedať? 'Pozri zlatko, práve sa tu rozprávam s dušou malého dievčatka ktoré zomrelo pri autonehode.' Myslela by si že som sa zbláznil.

"Justin?" zrak som vrátil na Jodie, ktorá teraz už ležala na mojej posteli a pozerala sa na strop. Kývol som s hlavou, nech pokračuje. "Ako je možné, že ty ma vidíš a moja mamina ma nevidela? Keď som bola za ňou v nemocnici a chytila som sa jej ruky, tak nič. Dokonca ma nepočula ani keď som jej hovorila, že nech sa nebojí lebo som už pri nej." čo som vrevel? Toto je utrpenie. Čo jej mám akože teraz na to povedať? 'No, vieš, si mŕtva'?

"Jodie, vieš o tom že už nie si medzi živými?" otázku som jej položil čo najopatrnejšie. Predsa neviem, či to už vie. Nepotrebujem aby dostala šok.

"Hej viem." prikývla. "Čo bude teraz so mnou? Pôjdem do neba?" zničene som sa na ňu pozrel. Nemôžem jej predsa povedať že tu zostane už navždy. Že žiadne nebo, kde sa levy hrajú so zebrami neexistuje.

"Počkáš na svoju mamičku a potom spolu pôjdete do neba." nahodil som falošný úsmev. Mal by som dostať nejaké odcenenie za tieto moje herecké výkony. Viem že jej klamem, no keby je hocikto na mojom mieste, som si istý že by klamal tiež.

"Tak to budem čakať asi dlho. Nechcem aby mamička zomrela, keď čaká bábätko." zasmiala sa a mne práve z očných jamiek vypadli oči. Ústa som mal otvorené do O.