Weird? Only UNIQUE!

† Kačacie stehienka! †

,,Ahoooj!" zatiahla a ja som si vzdychol a pretočil očami.

,,Prepáč, ale nemám čas." slušne som ju odbil a chcel pokračovať, ale oba bola neodbitná.

Všimol som si, že vo vlasoch má ihličie a na rukách hlinu. Vlastne celé jej oblečienie bolo špinavé od hliny.

,,Ale nemôže to počkať? Myslela som, že by sme si mohli výjsť von a len tak pokecať." nedala sa a ďalej ma prehovárala.

,,Nie, nepočká to!" poviem už trochu vytočene, ale zdá sa, že ju to neodradí.

,,Ale..." začne, ale ja ju rýchlo preruším.

,,Nie! Pozri Jasmin...povedal som, že teraz NEMÁM čas. Jasné?! A teraz zbohom!" poviem podráždene a nasadnem do otcovho jeepu.

Pri spomienke na otca si bolestne vzdychnem a potrasiem hlavou akoby to mohlo vytriasť moje myšlienky. Naštartujem a vydám sa za Darkiným pachom. Asi po piatich minútach cesty stratím jej stopu. Čože?! To predsa...to nie je možné. Vypnem motor a vystúpim. Poobzerám sa okolo seba a snažím sa niečo zachytiť, ale nikde nič nepočujem a ani nevidím. Už sa úplne zotmelo, takže vidieť nemôžem tak či tak. Zmením sa na vlka a vydám sa vpred.

Už hodinu blúdim po lese a ešte stále som ju nenašiel. Ak sa jej niečo stalo, tak budem v peknej riti! Nielenže sa budem musieť oženiť s Jasmin, ale od mami dostanem takú cez hubu, že sa z toho nespamätám. Moja mama nemá Jasmin moc v láske. Ale povedzme si úprimne, kto áno. Zastavím, aby som si dal oddych a porozhliadol sa okolo. Mám sa vzdať? Čo ak sa už dávno vrátila domov? A čo ak šla do mesta a nezvládla udržať svojho vlka? Bože, všetko je na hovno! Vrátim sa a skúsim to zajtra. Posledný krát som sa snažil niečo zachytiť, ale nič. Vzdychol som si a vybral sa domov.

Keď som prišiel domov, rozvalil som sa na posteľ a ruky dal za hlavu. Kam mohla ísť? Žeby šla za Joshom alebo za Louisom? A čo ak šla na cudzie teritórium a teraz ju niekde mučia!? O bože musím ju nájsť, inak...počkať! Prečo mi na tom tak strašne záleží? Veď ju predsa nemám rád. Teda, nemal...som ju rád. Ako je to teraz? Sme kamoši? Alebo skôr ľudia, ktorí sa sbažia strpieť? Ako ma asi berie ona? S týmito myšlienkami som upadol do hlbokého spánku.

Prudko otvorím oči a posadím sa na posteľ. Rukami si prehrabnem vlasy. Mám strašne divný pocit. Akoby sa mi prihovárala. Cítim ako strašne trpí. Neviem ako je to možné. Čo sa to dopekla deje?! Ako je možné, že ju počujem? Akoby...ja to ani neviem popísať. Ah!

Postavím sa a navlieknem na seba tepláky a čierne tričko. Výjdem von a ovanie ma studený vánok. Slnko by malo zachvíľu výjsť. Pešo sa vydám na menšiu prechádzku. No tak fajn...potrebujem si vážne prevetrať hlavu.

Už kráčam asi pol hodinu a rozmýšľam, akoto, že mi tak strašne vadí predstava, že sa Dark niečo stalo? Ah! Kopnem do kameňa a ten narazí na nejaký hrboľ pokrytý lístim. Nakloním hlavu a prižmúrim oči. Zdá sa mi to alebo vážne počujem spomalený dych. Počkať?! Rýchlo si kľaknem a odhrniem lístie. Do riti!

,,D-Dark!" zakokcem sa a rozmýšľam čo spraviť.

Čo ak je zranená? Bože čo teraz? Pokoj! Hlavne pokoj! Vyberiem mobil z vrecka a prebehujem pohľadom kontakty až sa mi zrak zastaví na jednom, ktorý som hľadal. Jedno zazvonenie. Dve zazvonenia. Tri zazvonenia.

,,Prosím?" ozve sa ospalý hlas a ja si vydýchnem.

,,Louis?! Prosím okamžite príď do smečky! Makaj! Je to vážne! Ide o Dark!" poviem skontroľujem či dýcha.

,,Hneď som tam!" povie a zloží.

Vložím si mobil do vrecka a opatrne chytím Dark na ruky, keď zrazu...