Piece of heaven in us [oneshot]

Piece of heaven in us

Bola niečim, čo nevedel predpovedať. Ako búrka, ktorú nikto nečakal, no prehnala sa. A rovnako ako sneh, aj dážď za pár dní zmizol. Na zemi už sa nevyskytovali pravidelné mláky, na neby bolo neuveriteľne krásne slnko a rovnako ako aj sneh, aj dážď odháňalo preč. A rovnako ako dážď zmizla aj ona. Zmizla navždy z jeho života a on už nevedel, čo robiť. Kedysi pozoroval miesto, na ktorom vždy ležala. Bol to kúsok trávy v parku, pri stromoch, no nie v tieni, pri kvetoch, no dostatočne ďaleko, aby si nezacítil ich vôňu. Vždy vedel, že ju tam nájde. No teraz si mohol sadnúť pod strom a pozorovať jej prázdne miesto. Už tam nesedávala a on nevedel, kam sa podela. Jej tmavé, bujné kučery zmizli. Jej úsmev vždy, keď prišla v knihe na jej obľúbenú časť zmizol spolu s ňou a všetkým, čo na nej tak horlivo pozoroval. Rovnako rýchlo, ako sa objavila aj zmizla, no bol to nádherný rok. Rok, keď sa v jeho srdci nevedelo nájsť miesto pre iného. Zabudol, čo je to mať rád, pretože on len miloval. A jediný človek, ktorý bol milovaný je preč a spolu s ním aj jeho srdce. Možno ju preč zavial vietor, alebo sa vytratila rovnako ako dážď, vsiakla sa do zeme a putovala inam. No on bol jediný, kto ju dokázal milovať tak úpenlivo. Búrka prefučala. Vietor prestal fúkať. Zavládlo bezvetrie. Oblaky zmizli. Slnko vykuklo a všetci sa usmievali. Dážď sa začal vyparovať. Po tejto búrke nezostala zosunutá pôda, spadnuté stromy, ba ani obrovské mláky. Zostalo len jedno zlomené srdce, ktoré si preč odniesol vietor. Chladný severák vzal všetko, čo miloval. Zostalo len pár usmievavých ľudí, jeden chlapec pod stromom a prázdne miesto spomienok. Až do neurčitej doby to tak zostane. Možno týždeň. Možno navždy.