˙Dangerous couple˙

XI.

"To snaď nemyslíte vážne!" skríkla som hádam na celý pozemok. "Vážne ste mi nenechali aspoň moje nohavice? Takto nemôžem ísť." vbehla som nasrate do miestnosti kde už všetci stáli a pripravovali si posledné veci. Všetky oči smerovali ku mne a hneď na to sa všetci rozosmiali. Stála som tam v Taeho tričku, ktoré som mala do pólky stehien a z podneho mi vytŕčali ešte aj jeho krátke nohavice ktoré som mala pod kolená.
"Nie, ani nohavice. Len topánky." povedal Tae snažiac sa zadržať smiech. Aspoňže tie... Ale aj tak. Nechápem prečo mi moje veci vyhodili.
"Suga? Prosím ťa, daj jej nejaké svoje krátke nohavice. Budú jej aspoň o trošku lepšie." prehovoril Tae na Sugu. Ten najprv zabil Taeho pohľadom a potom mňa zaviedol do izby. Chvíľu sa prehraboval v skrini až nakoniec vytiahol biele gate. "Nie, že budú od krvi." zaškeril sa a pomaly prešiel k dverám. "Môžeš sa spoľahnúť, že budú 'úplne' čisté." povedala som s ironickým úsmevom. Len pokrútil hlavou a vyšiel z izby.

Rýchlo som si prezliekla nohavice. No, neboli mi úplne dobré, ale lepšie ako predtým. Aspoň som ich mala trošku nad kolenami...
Dlhé čierne tričko som si v predu zapravila do nohavíc, a vlasy si stiahla do vysokého, ružového copu.

Rýchlo som zbehla dole. Keď som vošla do miestnosti, všetci už boli pripravení, a čakali len na mňa. Ešte si Jin zapravoval zbraň za opasok a mne niečo pripomenul.
"Kde sú moji miláškovia?" vystrašene so sa opýtala. Museli mi ich nechať. Museli! ... "Miláškovia?" opýtal sa zmätene Suga. "No moje zbrane." objasnila som im, "dúfam že tie ste mi nevyhodili." vyplašene som na nich pozrela. "Nie. Tie máš tu." zasmial sa Tae a podal mi ich.
'Ách, konečne vás mám späť. ' zobrala som si ich od neho a hneď sa s nimi pomazlila. Radšej to nekomentovali, ale dotlačili ma konečne sa už obuť.

Vyšli sme do ich garáže, a zamierili si to rovno k deväť-miestnemu autu. Samozrejme som si hneď obsadila celú troj-sedačkovú, poslednú radu. Vyvalila som sa tam a odignorovala protesty ostatných. To sa mi však vymstilo, pretože ma niekto zhodil na zem a zabral sedačky. Keď som sa pozrela hore, uvidela som Taeho. No nech cítim čokoľvek, toto si nenechám. Jedným výskokom som sa dvihla, do výšky, ktorú mi dovolovalo auto, a snažila sa ho zhodiť tak, ako on predtým mňa.
Tak perfektne sa bránil, že ním vôbec nehlo. To som sa už naštvala, a tak som sa dostala nad neho a snažila sa vmestnať medzi neho a operadlá sedačiek. Keď sa mi konečne začalo dariť, otočil sa na bok a tak som dopadla na sedačky. Dosť natesno. Musela som ostať na chrbte, pretože som si inak nemala kam dať svoje zohnuté nohy. Chcela som sa otočiť na bok k nemu, no zároveň som bola rada, že nemôžem. Otočila som aspoň hlavou a tak sa vystavila jeho intenzívnemu pohľadu. Tak ma hypnotizoval, že som si ani nevšimla, že sme už dávno vyštartovali. Nikto neriešil našu polohu 'sedenia' a venoval sa svojim veciam. Za to som bola vcelku vďačná.

Keď som sa konečne uvóľnila a začala si užívať túto situáciu, auto zastalo.
'Aaach, prečo teraz? '

Všetci vyšli von a tak som ich nespokojne nasledovala. Po rozhliadnutí okolia mi došlo, že sme zastali kilometer od nášho sídla. presne tak, ako sme si naplánovali.

"Dobre teda. Pôjdeme cez les, ktorý je na severnej, čiže zadnej, strane sídla. Musíme s tam dostať čo najnepozorovanejšie. Oke?" nadvihla som obočie. Po zborovom prikývnutí, sme sa vydali, pre mňa veľmi dobre, známou, lesnou cestičkou.

Približne po tridsiatich minútach, sme stáli na okraji lesa, a rozhliadali sa, či niekto nehliadkuje vonku. Našťastie sme nikoho nevideli a okná smerujúce sem, boli len z málo obývaných izieb.
Po znamení, sme sa všetci jednotne rozbehli k malým, čiernym dverám ktoré boli čiastočne zakryté rastlinstvom.
Keďže bol J-Hope najbližšie, otváral dvere on. Zatlačil, a jediné čo sa stalo, bolo.. Nič. Skúsil to ešte niekoľko krát, no stále nič. "Zrejme máte zamknuté. Čo teraz?" otočil sa na mňa. Pretočila som očami a prešla ku dverám. Chytila som kľučku, stačila ju a potiahla dvere. Tie sa následne jednoducho otvorilo a ja som svoj pohľad premiestnila späť na neho. "Toto ťa nenapadlo?" podpichla som ho a vošla dnu. Za chrbtom som počula tichý smiech a J-Hopove nadávky na dvere.

Viedla som ich čo najtichšie po tmavej úzkej chodbičke.
Prišli sme pred 'predsieň ' z ktorej viedli viaceré chodby. Do tých sme sa mali rozdeliť podľa zadelienia, ktoré sme si určili.
Otočila som sa na nich a nezbedne sa usmiala.

"Tak čo, ideme na to?"

_________________________________