Inside your heaven [HP Fanfiction]

31. Šťastie a smútok kráčajú ruka v ruke

"Ak existuje niečo, čo by ste chceli zmeniť u svojho dieťaťa, zamyslite sa najprv, či to nie je niečo, čo by ste mali zmeniť na sebe."  (Carl Gustav Jung)

O päť dní neskôr, si Ted Tonks mohol z nemocnice odviesť svoju manželku a tiež aj svoju maličkú dcérku. Nymphadora bola pre neho všetkým. Každý jeden deň bol v nemocnici, aby mohol vidieť oba svoje poklady. A jeho dcérka rástla ako z vody. Nemohol sa na ňu prestať pozerať. Bola drobná, ružovkastá, mala veľké hnedé oči a farba jej vlasov bola často iná. Ted bol presvedčený, že na svete neexistuje krajšieho a dokonalejšieho stvorenia, ako jeho dcéra.

Samozrejme, že ich prišli navštíviť priatelia. Skorej by sa dalo nazvať ich rodinou. Ted i Andromeda ich naozaj brali ako svoju rodinu. Každý priniesol malej Nymphadore darček a rozplývali sa nad ňou podobne ako jej vlastní rodičia. Priscilla zahlásila, že by bola najradšej, keby už mala behala a rozprávala, ale to bolo ešte naozaj celkom ďaleko.

Pandora sa zahľadela na malé dievčatko a usmiala sa: „Bude to šťastné dieťa, pretože vy dvaja ste jej rodičia. Nech ťa v živote sprevádza naozaj veľa lásky, Nymphadora," pobozkala dievčatko na drobné čelíčko. „Je vážne rozkošná. Aha, Xeno, jej vlasy sú medené, ako tie moje."

„Je očividne veľmi vnímavá," zhodnotil Xenophilius. „Ahoj, drobček. Si vážne krásna, ako mama a isto budeš šibalská ako otec. Dám ti jednu radu, dievčatko," nahol sa viac nad postieľku a predniesol pošepky, aby to počulo iba drobné bábätko. „Bude to fajn, ak budeš ako tvoj otec. On sa nikdy nevzdával. Ani ty sa nikdy nevzdávaj, hlavne ak pôjde o lásku."

Nymphadora na neho uprela svoje tmavé oči. Potom ich prižmúrila a pár vláskov mala zrazu blond, tak ako Xenophilius.

„Šikovné dievčatko, pochopila si ma," žmurkol na ňu.

„Čo jej to tam šepkáš?" vyzvedal Ted.

„To je iba medzi ňou a mnou," zasmial sa Xenophilius. „Je vážne krásna, Ted. Opäť ti gratulujem z celého srdca. Nech tebe a Andy prináša iba radosť do života. Čo myslím, že bude, podľa toho ako sa usmieva a aká je vnímavá. Veľa šťastia."

„Ďakujem, priateľu. Som rád, že stojíš pri mne," poťapkal ho Ted priateľsky po ramene. „Veľa to pre mňa znamená."

„Komu Andy píše ten román?" spýtal sa Xenophilius, keď sa zahľadel na Andromedu, sediacu za stolom, ako niečo priam zúrivo píše na pergamen.

„Narcisse. Nemám to srdce povedať jej, že Narcisse je náš život úplne ukradnutý," riekol jej Ted. „Pred pár dňami sa vraj vydala. Nepozvala Andromedu na svadbu a ani nám len nedala vedieť. Dromeda plakala dva dni. Nevedel som, ako ju mám upokojiť. Predsa len, je to jej sestra a niečo také naozaj bolí."

„Narcissa si nezaslúži sestru, akou je Andy," zhodnotil Xenophilius. „A už vôbec nie neterku akou je Nymphadora. Andy by to naozaj mala vzdať. Nemá to zmysel a v konečnej podstate ubližuje iba samej sebe. To je na tom to najhoršie."

„Viem, ale neviem, ako jej to povedať."

„Mám to skúsiš ja?"

„Obávam sa, že ťa nebude počúvať. Stále dúfa v nejakú nádej, že sa Narcissa s ňou stretne a že zase bude všetko v poriadku. Lenže podľa mňa to tak nebude. Možno nikdy."

„Skúsim to," usmial sa na neho Xenophilius. „Možno dá na radu priateľa, keď nie na radu manžela."

„Kiežby," prikývol Ted a priateľsky sa usmial na Xenophiliusa. Nymphadora sa rozplakala. Andromeda vyskočila od stola a dobehla až k ním. Vzala dievčatko do náručia a upokojovala ho v náručí.