˙Dangerous couple˙

XII.

Vo svojich dvojiciach sme sa vydali každý svojou chodbou. V tichosti som išla s Taem k Jae-ho kancelárií.
Bez pochýb bude tam. Keby tam mal miesto, isto by si tam dal preniesť aj svoju posteľ. Bol úchyl na tú miestnosť.

Teraz som však nemyslela na neho. Ale skôr na toho vedľa mňa. Na tvári mal rozhodnutý, bojový výraz. Je isté, že pôjde až dokonca. Aj keby sa dialo čokoľvek. No nieje jediný. Mám v pláne to isté. Až na jeden rozdiel. Spravím čokoľvek aby sa Taemu nič nestalo. Napadlo mi, či by som mu to mala povedať. 'Yah,radšej nie. '
Ale čo keby sa niečo stane? Nie Mee. Na to ani nemysli! Nič sa nestane! Veď čo by mohlo?

Bola som tak zabraná vo svojich myšlienkach, že keby ma Tae nestrhol na stranu, za roh steny, zrejme by nás nečapal Kwag. Môže mať okolo dvadsiatky a je to verný pomocník Jae-ho. Myslím si, že v tedy prišiel s ním.
Prešiel cez chodbu, a vošiel do dverí, ktoré patria jednej z mnoha kúpeľní.

"Prepáč, už budem dávať pozor." ospravedlňujúco som sa pozrela na Taeho, "a inak ďakujem.".
"V pohode, len už naozaj dávaj pozor." opäť sme pokračovali v ceste.

Ďalej už pezproblémovo sme sa dostali k nášmu cieľu, pred ktorým sme teraz stáli. Počkali sme si na správy, ktoré nám mali poslať chalani.

Prišla posledná a to značilo, že môžme ísť na to.
"Tak, teraz je na rade tá tvoja improvizácia." povedal Tae a očakával, čo spravím. "Okej." mykla som plecami a postavila sa pred dvere.

"Prekvapenieeee!" rozkopla som dvere.
Počkať.. Čože?
Miestnosť bola prázdna. Nikto tu nebol. Zmätene som sa rozhliadala po miestnosti a nakoniec sa pozrela na Taeho, ktorý nevypadal menej prekvapene.
Prešla som po miestnosti a zastala pri stole. Jediné čo tam bolo, bol malý lístoček.
Zobrala som ho do ruky a nahlas prečítala.

Prekvapenie ;)

V tej istej chvíli sa ozval výkrik. Dosť hlasný ta to, aby som zistila z kade vyšiel a to, že patrí Kookiemu. S Taem sme sa na seba pozreli a hneď sa rozbehli za výkrikom. Keď ho bolo počuť ešte raz, obaja sme vleteli do dverí, z poza ktorých vyšiel.
Bola to veľká slávnostná miestnosť.
Úžasný výber.

To čo som uvidela, sa mi absolútne nepáčilo. Všetci chalani klačali na zemi. Jeden z Jae-ho ľudí Kookiemu držali pri ruke rozžeravený, kovový klinec, ktorým ho ešte pred malou chvíľou donútil kričať. Na jeho ruke sa rysovali dve, približne šesťcentimetrové, popáleniny. V očiach zadržiaval slzy a zuby zatínal k sebe.
Okolo všetkých, vlastne dookola celej miestnosti stáli ľudia, medzi ktorých som ešte prednedávnom patrila. Jae-ho poslušní vojačikovia. Každý jeden držal zbraň, pripravenú vystreliť rovno na nás.

"No to ti trvalo. Kebyže nie si až tak neschopná, mohla si svojho kamarádička ušetriť od druhej popáleniny. Ale v podstate je to úplne jedno...
...aj tak tu všetci zdochnete." 'privítal' ma Jae s úsmevom na tvári.
"Jediný kto tu zdochne, budeš ty. A ten, kto sa mi postaví." zavrčala som späť svoj 'pozdrav'.
"Ale, prosím ťa. Nevidíš tú prevahu? Nemáš šancu." zasmial sa. "Som zvedavá, ako by ťa poslúchali, keby vedeli pravdu." 'pohrozila' som mu.
"Ale my ju vieme." ozval sa niekto zo zadu.
'Haaaaa?!! Ako to? ' ostala som civieť s otvorenými ústami. Nebola som však jediná prekvapená.

"Tak potom do riti prečo ste nič nespravili?" otočila som sa na neznámeho chlapíka vzadu.
"Myslíš si, že je to také jednoduché? Nikto sa nevzoprel, pretože by bol hneď zabitý. A smrti sa bojí každý." prehovoril, "A vôbec? Kto si myslíš, že si keď sa sem len tak dovalíš a ideš nás poučat o vzbure.".
Všimla som si menšieho strachu v Jae-ho očiach. Hah..
"Takže neviete úplne všetko." zasmiala som sa,"tak teda, dovoľte mi sa predstaviť. Som tá, ktorá tu s vami žila dva roky po nehode. Tá ktorá sa tak isto bála vzoprieť. Tá ktorá si po prežití nehody nič nepamätala. Lee Mee-Yon. Teší ma." všade nastal ruch. Všetci boli prekvapení a Jae nasratý a, povedala by som, že aj...vystrašený. Čiastočne aj ja. Nevedela som, čo mám teraz očakávať.
"A mimo to. Nenapadlo vás, že keď sa spojíte, a vzbúrite všetci spoločne, boli ste v každom prípadne vo vedení vy?" doplnila som svoje predstavenie týmto faktom.
Bum. Správne slová.

Všetci začali svoj postoj neisto obracať proti Jae-mu. Chalanov pustili, a tí hneď dobehli neďaleko nás.
Jae pozoroval všetko s hrôzou v očiach. Pomaly cúval, no za chvíľku už nemal kam. Na tvári sa mi usadil výťazný úsmev. Zdalo sa, že je všetko vyriešené.
Ale povedzme si pravdu. Nič nejde tak jednoducho. A to potvrdila Jae-ho dvihnutá zbraň. Mierila priamo na mňa. Všetci sa na neho vrhli no aj tak...
Videla som jeho posledný úsmev a započula výstrel. Zavrela som oči a čakala na bolesť.
Tá však neprišla.

Otvorila som oči a pred sebou uvidela Taeho chrbát. Než som si stihla uvedomiť, čo sa práve stalo, Tae už ležal na zemi.
V šoku som si hneď sadla na kolená vedľa neho. Pozerala som na jeho pomaly sa zatvárajúce oči. Slzy sa mi liali z očí a dopadali na Taeho.
"NIE..NIe..Nie..nie...nie! Tae nie.! Prosím Tae. Otvor oči." vzlykala som, "No ták Tae. Toto mi nemôžeš urobiť. Nemôžeš! " zatriasla som ním.
"Fajn, tak fajn! Priznávam to. Priznávam to tebe, sebe aj všetkým. Priznávam...
Milujem ťa Tae! Počuješ? Milujem ťa..." vzlykala som a položila si hlavu na Taeho hruď.

"Tak prosím...

...Tae!"

_________________________________