Zmena mi otvorila oči √

16.kapitola

SEBASTIÁN

"Čaute chalani," pozdravil som sa im keď som už bol na mieste. Medzičasom som sa už ako tak ukludnil, preto som sa im pozdravil.

"Musíme ich dáko zničiť," začal som," všetkých štyroch." Chalani očividne nechápali koho myslím.

"Aneta,Tomáš,Adam a aj Laura," odvetil som.

"Aj Laura? Veď bola skvelá a mala super nápady," namietal Alexander

"Aj Laura!" zavrčal som.

"Pustime sa na plán..."

ADAM

Zobudil som sa. Túto noc som spal musím povedať na dosť nepohodlných stoličkách. Zaujímalo by ma kde je Tomáš. Včera mi napísal SMS, že dojde ráno. Nechápem, čo mu je prednejšie ako sestra. Ako teraz to neberiem tak, že tu musím trčať. To nie. Ja so tu rád. Ale rád by som šiel skontrolovať Lauru a zistiť nové info. Z môjho prúdu myšlienok ma vyrušilo hlasné pípanie. zrazu do Anetinej izby vleteli doktori a sestričky. Toto asi neni dobré. Od nervov som sa prechádzal krížom krážom po chodbe. Prečo som taký nervózny? Žeby ti na nej záležalo? Okríklo ma moje svedomie.

"Ahoj," začul som z druhej strany chodby. Otočil som sa a uvidel nie zrovna veselého Tomáša a Lauru s modrinou na líci. Počkať. S modrinou? Nech sa jej dotkol hocikto zabijem ho. Je to síce moja sesternica, no mám ju rád ako sestru.

"Kto ti to urobil?" vyletel som na ňu. Trhla sa. Ona sa ma bojí. Čo sa stalo. Bola ticho a svoj pohľad venovala podlahe. Pozrel som sa teda s nádejou na Tomáša. Možno vie čo sa stalo. Chabo prikývol a ukázal mi nech si sadnem. Poslúchol som. Začal rozprávať. Musel som zatínať päste a brať veľa odvahy aby som zachoval chladnú hlavu. Zobral som si Lauru na kolená a objal ju. Má to ťažké. Ale život nie je ľahký.

Z dverí všetci vyšli.

"Takže,museli sme začať s prebúdzaním skôr ako sme plánovali. No dobrá správa je, že sa chytila. Je naozaj silná, pretože 90% ľudí to neprežije. Teraz už len normálne spí," dopovedal doktor.

"Môžeme ísť za ňou?" opýtali sme sa všetci traja naraz. Doktor sa uchechtol.

"Môžete, ale nezobudte ju. Potrebuje ticho a pokoj," povedal a my sme všetci prikyvovali. Tomáš išiel ako prvý a ja za ním. Spala. Bola taká nádherná, no zároveň bledá. Vedľa nej boli prístroje, ktoré pípali a v ruke mala pichnutú infúziu. Uvedomil som si ako dôležité sú naše kroky, ktoré robíme. Dôležitý je každý jeden. Aj chybný. Nikdy neviete, ktorý je ten chybný.
"Ja toho bastrda prerazím," povedal cez zažaté zuby Tomáš.

"Nemôžeš to tak brať. Ty si rovnaký. Keď si niečo zaumieniš tak ideš aj cez mŕtvoli,"poznamenal som. Ani neviem prečo. Pozrel sa na mňa pohľadom alá: si robíš so mňa srandu, že sa ho zastávaš. Ja som na to len zdvihol ruky v obrannom geste s pohladom alá: ja nič ja muzikant. Posadali sme si na stoličky vedľa postele a začali sme sa rozprávať.

SEBASTIÁN

Od chalanov som sa dozvedel, že je Aneta v nemocnici. Neviem, čo sa jej stalo, ale mne to nevadí. Hrá mi to do kariet. Práve stojím pred nemocnicou. Nie neprišiel som ju pozrieť. S chalanmi som prišiel zrealizovať plán. Jediné na čo čakáme je Alex. Už ide.

"Všetko pripravene?" spýtam sa ho. Nemôže sa to pokašlať.

"Áno, umiestnil som tie bomby," odpovedal.

"Blok tri?" uisťoval som sa.

"Blok tri," povedal otrávene.

S chalanmi sme sa skryli za neďaleké kríky a ja som držal v ruke ovládač. Začal som odpočítavať.

3...2...1... Stlačil som gombík.

BUM

Ahojky :D

Ja viem som zlá. Ale nemôžem byť stále dobrá...

Názory?

Ďakujem za každé zhliadnutie, vote a komentík.

Lenčiča