Moje teenegerské obdobie.✔

Najlepší a zároveň Najhorší deň

Ráno ma prebudil ten hrozný budík. Tak som ho vypla,išla som sa prichystať a odišla som do školy. Po ceste som stretla Jakuba. Opýtal sa: ,,Môžeme ísť spolu? Teda ak budeš chcieť." Odpovedala som: ,, Áno,budem ráda." Pokecali sme o všetkom. Keď som prišla s Jakubom tak každý nahodil divný pohľad,pretože išiel s čudáčkov. Prišiel k svojej parte a spýtali sa ho: ,, Ty si prišiel s čudáčkov?" On odpovedal:,, Volá sa Zara a nieje čudáčka je to super baba, s ktorou je sranda." Odpovedali:,,Takže hovoríš,že je super baba?" ,, Áno"odpovedal Jakub. ,,Tak prečo ma prezívku čudáčka? Ha" spýtali sa Jakuba. ,,Pretože ju nikto nepozná,nikto nepozná jej pravdivý život." Odpovedal Jakub. Stála som za nimi takže som celý ich rozhovor počula. Bola som štastna,že sa ma zastal.
A od tej doby už som nebola čudáčka. Po škole som mu chcela poďakovať,že sa ma zastal. Ale videla som ho s nejakou babou. Bola to jeho frajerka. Poďakovanie som musela odložit a ísť domov sama pretože Sebastian nebol v škole. Tak som sa vybrala sama domov keď v tom ma niekto chytil za rameno bola to Mia. Pozdravila mi a tak som odzdravila. Spýtala sa:,, Mohli by sme ísť domov spolu?" Odpovedala som: ,, Jasné,budem rada." A tak sme sa vybrali domov. Pri vchode sme sa rozlučili a ja som vošla do bytu. Doma ma čakalo prekvapenie mala som 15 narodeniny. Oslava mojich narodenin vôbec som nečakala,že mi pripravia prekvapenie. Prišla celá trieda ale Sebastiana som nevidela. Tak som dorozbaľovala darčeky a išla som sa spýtať mamky kde je Sebastian odpovedala:,,Ty o tom nevieš? Myslela som,že ti to povedal."
,,Čo mi mal povedať?" Spýtala som sa.
,,No..." prerušila som ju ,,čo?"
,,On...on...sa odsťahoval a nechal ti darček v izbe" odpovedala
,,Čo prečo sa odsťahoval?" Spýtala som sa zo slzami v očiach.
,,To už neviem" odpovedala som
Rozplakala som sa a odišla som do izby kde ma čakal darček. Bola to krabica,ktorú som neotvorila som to prve som si prečítala list. Písalo sa tam:
,,Ahoj,prepáč,že som to nepovedal,že som sa odsťahoval ale nevedel som ako ti to mám povedať. Dúfam,že neplačeš a užívaš si narodediny. Sľubujem,že sa ešte uvidíme,pokusím sa čím skôr. Zatiaľ ahoj." Rozprakala som sa ešte viac. V tom prišiel Jakub a povedala som nech odíde:,,Chcem byť sama" povedala som s plačom.
Prišiel ku mne a začal mi šepkať do ucha,že to všetko bude dobre. Bolo po oslave a ja som sa ani nehla z mojej izby. Na další deň som neprišla do školy. Iba som plakala.