Help me, please?! [CZ/SK, HP FF]✓

9. kapitola - Tak adios!

Wolfie:

Zaspávala som s úsmevom na perách. Ten žart sa vydaril, len čo je pravda.

Zababušila som sa do perín v slizolinských farbách a unavene zaklipkala očami. Doliehal na mňa spánok a ja som sa mu šťastne oddala. Zavrela som oči a ponorila sa do tvrdého bezsenného spánku.

Deň, kedy sme mali vykonať kúzlo, ubehol na môj vkus neskutočne rýchlo. So Záškodníkmi sa lúčiť nejdeme. Však, čo ak to nevyjde ? A ak to zvládneme, postará sa o to Dumbledore. Budú mi tí chalani chýbať. V mojej dobe sú mŕtvi, ale každý jeden zomrel statočne ako hrdina.

Ani som sa nenazdala a už som klopala so Steph na dvere riaditeľne. Po krátkom ďalej sme vošli dnu.

,,Ach, slečny. Tak, ako sa vám darí v hľadaní riešenia ?" opýtal sa Dumbledore.

,,No, vlastně řešení máme. Stačí pronést jedno prastaré kouzlo," odvetila Stephanie.

,,Dnes ho prevedieme a chceli by sme vám poďakovať, profesor Dumbledore. Prijali ste nás a poskytli nám pomocnú ruku," usmiala som sa.

,,Slečna Malfoyová, zvládli ste to samy. Starému pánovi nemusíte ďakovať," usmial sa srdečne Dumbledore.

,,Vymažete im pamäť ?" zaujímala som sa.

,,Nechám tu na vás spomienku. Zvedavcom poviem, že ste boli výmenné študentky," žmurkol a my sme sa vďačne usmiali.

,,Dovidenia, profesor Dumbledore," rozlúčili sme sa a keď sme vyšli z riaditeľne, vymenili sme si pohľady.

Prvá som zrak odvrátila a kráčala von z hradu. Steph bola pri mne, počula som jej kroky. Záškodníci budú v klubovni, o tom som bola presvedčená a my sa vraciame domov. Čím bližšie sme boli pri Zakázanom lese, tým sa mi kráčalo ťažšie. Bola som nervózna.

Čo ak to nevyjde ? Čo ak sa niečo pokazí ? Čo ak to nezvládneme alebo si prehodíme domovy ? Čo sa vlastne stane ?

Mala som toľko otázok a žiadne odpovede. Nepáčilo sa mi to. Ako sa premiestnime v čase ? Nezmizneme v ňom nakoniec ?

Nie, verím, že to vyjde. Musí. Obe sme silné zdatné čarodejnice. Nesmiem sa báť. Malfoy sa nebojí. Neukazuje svoju slabosť. Neukážem svetu svoje pocity, neukážem mu, že mám strach. A preto som kráčala so zdvihnutou hlavou, pohľadom upreným pred seba a na tvár sa mi usadila chladná maska. Všetko je v poriadku.

Zastali sme na okraji lesa a pozreli na seba. Pohľady sa nám stretli a ja som hľadela do Stephiných hnedých očí.

,,Ver alebo nie. Budeš mi chýbať, babka," neodpustila som si úškrn, ktorý používal môj otec.

,,Nakonec to bylo celkem fajn dobrodružství, prcku. Když teda vynechám tu Tajemnou komnatu...," uškrnula sa Steph.

,,Aspoň som videla Voldemorta v akcii," mykla som plecom s úškrnom.

,,Já taky. Sice jsem měla možnost strávit s otcem nějaký ten čas, ale nikdy jsem ho neviděla bojovat s takovým odhodláním. Je velice mocný," prehodila Steph a ja som prevrátila očami.

,,Jasné jeho moc. Nechcela si povedať, že aspoň vyzerá normálne a nie ako had bez nosa a vlasov ?" podpichla som ju.

,,Už chápu, proč se do něj matka zamilovala," zamyslela sa Steph a ja som chtiac-nechtiac musela vyprsknúť do smiechu.

,,A nezabudni na svojho Siriusa," sprisahanecky som na ňu žmurkla.

,,Na toho se nedá zapomenout. Jsem ráda, že jsme se seznámili s Poberty. Aspoň jsme se nenudili," zasmiala sa zvonivým smiechom.