Úsmev – prejav krásy. Či už prejav krásy v nás, alebo okolitého sveta. Celý tento príbeh ma napadol rozpovedať práve vo chvíli, keď som stála uprostred chatky so striebornou dýkou v ruke.
Už ako malá, som milovala rozprávky, ktorých konce zneli vždy „žili šťastne až do smrti.“ Čítavala som najrôznejšie rozprávky, poviedky, príbehy, básničky... Dodnes si pamätám, ako mi stará mama rozprávala rozprávky len preto, aby som zaspala. Všetky sú odlišné, ale pri tom všetky rovnaké. Zhodujú sa rozprávkovými bytosťami. Princovia, princezné, králi, kráľovné, čarodejnice, bosorky, víly, draci, škriatkovia a vlkolaci.
Vlkolak, už len keď počujem to slovo, mám chuť ujsť z tohto nespravodlivého sveta a navždy. Mojim najväčším snom, keď som mala zhruba päť rokov, bolo objaviť krajinu rozprávok. Aspoň raz v živote, kráčať mäkkou trávou posiatou kvetmi, dýchať ten najčerstvejší vzduch na zemi a byť jednoducho šťastná. Tak moc som si to priala, až sa to stalo skutočnosťou.
Jedného osudného dňa, keď na svete zostal už len môj otec, sa všetko zmenilo. Našiel si druhú ženu, len tak bez ohľadu na mňa, ktorú si neskôr vzal. Viem, že to znie ako z nejakej rozprávky, no je to pravda.
Moja macocha, ktorá sa vždy zaujímala len o oca, ktorej dlhé čierne vlasy pod pás bývavali zopnuté na vrchu hlavy, ktorej oči do mňa vždy vypaľovali diery a ktorej neznesiteľný hlas po mne vždy kričal a vybíjal si zlosť, sa po smrti otca zmenila.
Začala si kupovať na trhu fľaše alkoholu. Začala ma týrať, či už fyzicky alebo psychicky. Tak moc som to chcela niekomu povedať, no nebolo komu. Každý deň som chodievala plakať otcovi nad hrob a vylievať si srdce.
Alkohol ju zložil. Mesiac pred mojimi osemnástimi narodeninami ochorela. Nedokázal jej pomôcť ani jeden lekár z našej malej dedinky. Zomierala.
Bol deň pred mojimi narodeninami. Moja macocha už len dýchala z posledným síl. Modlila som sa za ňu, aj napriek tomu ako veľmi som kvôli nej trpela. Nechcela som aby zomrela, no stalo sa tak. Po jej smrti som začala hrozne plakať. Nielen kvôli tomu že zomrela, ale aj kvôli tomu aká bola jej posledná veta pred tým, než posledný krát vydýchla.
„Preklínam ťa, ty za toto všetko môžeš.“
Túto vetu si pamätám dodnes. Snažila som sa na to zabudnúť, čo sa mi aj podarilo.
Na druhý deň ráno, ma zobudilo čvirikanie vrabcov a lastovičiek, ktoré mali pod strechou nášho skromného domčeku hniezdo. Zobudila som sa na zemi. Najskôr som to neriešila, mohlo sa stať že som tam zaspala. No keď som uvidela nábytok doškriabaný, sťa by sem vpustili tlupu mačiek ktoré si na ňom brúsili pazúriky, zľakla som sa. Kto to mohol spraviť? Kládla som si stále tú istú otázku dookola. Potom som si spomenula na vetu mojej takzvanej mami. Bola bosorka, čarodejnica? Akého netvora zo mňa spravila? A prečo?
Začala som pátrať. Až po pol roku som zistila, že som vlkolak. Začala som sa zamykať v izbe, len aby som nikomu neublížila a čakala som potichu na smrť, ktorá neprichádzala. Pochopila som, že takto nemôžem žiť.
Neviem, či sa vám to páči. Je to čudné.
