You wreck me.

7.

Hope u like it.:)

Prešla som cez dvere a ocitla som sa na chodbe. Na jej stenách sa nachádzali staré obrazy a v rohu stála kvetina. Usmiala som sa nad tým. Nakukla som do obývačky, kde sa nikto nenachádzal. Musím uznať, je to tu pekne zariadené. Po chodbe som sa dostala až do kuchyne. Najprv som si myslela, že bude tiež prázdna, bez ľudí, ako obývačka, no keď som tam uvidela dievča, ktoré sa zvŕtalo pri sporáku a za ňou chlapca, poskočila som od ľaknutia. Chalan sa pozrel mojim smerom a zvraštil obočie. Kľud Selena, nevidí ťa predsa. Pobrala som sa ďalej. Bola som zvedavá a jediné prečo som sa tu ocitla, bolo zistiť prečo ma to sem tak ťahalo.

Z kuchyne sa ozvali hlasy tých dvoch, no nevedela som rozlúštiť čo si povedali. Potom som započula kroky. Otočila som sa a uvidela som toho chalana kráčajúceho ku mne. Mykla som plecom a venovala som sa ďalej môjmu pátraniu.

Na zápästí som pocítila dotyk. Otočila som s hlavou tak aby som sa mohla pozrieť kto to bol. Jediné, čo som uvidela bol vyškerený ksicht toho chalana.

„Poď so mnou.“ Naznačil mi perami. Ako je kurva možné že ma vidí? Myslela som si, že už som mŕtva. No to by ma musela potom vidieť aj tá baba.

Vstúpili sme zrejme do jeho izby. Chcela som sa tu porozhliadnuť no môj zrak zostal visieť na Jodie. Nesníva sa mi?

„To je tvoja dcérka, pravda?“ usmial sa a sadol si na posteľ k nej. Jeho ruka pohladila jej vlásky. Momentálne som sa nezmohla na nič iné iba na sprosté prikývnutie.

„Ale ako?“ stála som tam s prekvapeným výrazom v tvári a vôbec som tomu nechápala.

„Stretol som ju na ulici.“ Jeho pery stlačil do tenkej čiarky a svoj pohľad odo mňa odvrátil.

„Ale ja sa pýtam ako je možné že nás vidíš!“ zvýšila som hlas, no nie veľmi aby som nezobudila spiacu Jodie.

„Vidím duše.“ Ruku som si priložila na ústa a tackavým krokom som sa dostala pri posteľ na ktorú som spadla. Neviem prečo, no zarazilo ma to, úprimne.

„Teraz sa idem pýtať ja.“ Zaškeril sa ten chalan, ktorého meno mi je neznáme. Čo mi pripomína, že sa budem musieť spýtať ako sa volá.

„Prečo si tu a prečo ťa vidím? Nebola si na žive, nebola si v nemocnici?“ celú domu po tom ako to vyslovil som sa samej seba pýtala ‚ako to kurva vie?‘

„Hej, bola som.“ Odpovedala som jednoducho. „Ale ako to ty môžeš vedieť?“ moja zvedavosť sa ukázala v plnej kráse a zo mňa vyletela otázka, za ktorú by som sa najradšej prefackala zo všetkých svetových strán.

„Jodie tam bola za tebou.“ Dobre, určite sa mi to len sníva a som blázon. Vytočte niekto nejaké číslo na psychiatriu, prosím!

„Ako si zomrela?“ spýtal sa len tak.

„Spáchala som samovraždu.“ Pre zmenu sa teraz na jeho tvári objavil nechápavý výraz. Bože a čo je na tom? Ktorý normálny človek by vydržal žiť bez svojej dcéry a so psychopatom, ktorý vás týra?

„Bola si tehotná.“ Ukázal na moje bruško a ľahol si na posteľ. Všimla som si že sa prázdnym pohľadom pozerá na strop.