˙Dangerous couple˙

XVI

Keď som sa prebudila, ako prvé som zacítila štipľavý smrad. Hneď na to pálivú bolesť na stehne. A hlava..tak tupá bolesť mi ňou prechádzala.
Ležala som na niečom vážne nepohodlnom.
Pomaly som sa posadila a pozrela na svoju 'posteľ'.
Znechutene a so zapišťaním som vyskočila na nohy. Na tých som sa však neudržala a tak som padla na zem, ktorá bola ešte v horšom stave. Sadla som si a poobzerala sa naokolo.
Posteľ, teda ak to tak môžem nazvať, bol vlastne len holý madrac niasaknutý špinou. Na podlahe zo starých drevených parkiet bola hlina a sem tam pohodená stránka starých, pokrčených novín. Steny boli špinavé a na určitých častiach som zazrela aj pleseň. Jedno matné okno so špinavými závesmi a parapetou, za ktorým sa jasne rysovali mreže, mi poskytovalo jediné svetlo. Naproti nemu boli, už na pohľad ťažké, kovové dvere s otvorom pre ... tácku ?

Pomaly som sa k nim vydala štvornožky, no bolesť v stehne a hlave ma zastavila. Opäť som sedela a držala sa za hlavu. Keď bolesť aspoň o trošku ustúpila pozrela som sa na svoje stehno.
Opatrne som rozviazala rukáv, ktorý sa už však stihol prilepiť na ranu. Stisla som zuby k sebe a jedným pohybom rukáv ztrhla z rany.
To čo som uvidela ma veľmi nepotešilo. Hlboký škrabanec, čierny od zaschnutej krvi mi práve daroval ďalšiu dávku čerstvej. Okrem nej však vytekal aj hnis. 'Do riti' už len to by mi chýbalo aby si mi tá rana zapálila. Veď, ďaleko od toho veruže nemá. Potrebovala by som to nejako dezinfikovať. Alebo aspoň umyť. No v miestnosti sa nič ďalšie nenachádzalo. No počkať ale... To si tí hnusáci snaď myslia, že budem šťať na zem do rohu izby? Fuj!

Pretočila som rukáv na druhú stranu. Čo ma prekvapilo, bol zvuk dopadu niečoho kovového na podlahu. Pozrela som sa pod zohnutú nohu a uvidela malinký nožík. 'No jasné!' hneď som si spomenula ako som si ho tam dávala. Hmm..nie som až tak blbá..ako tí, čo ma zabudli prezrieť. Teda, nie tak celkom. Prezreli ma pretože v topánkach nemám už ani jediný nôž. No ale tiež pravda..koho by napadlo, že budem mať aj tam nejakú zbraň? Ranu som si opäť previazala, čistou časťou na ranu a nožík schovala. Kam? Nič originálnejšie ma nenapadlo, takže ho mám v podprsenke...ano správne...

Svoju pozornosť som presunula späť na dvere.
Bolo vidno, že už pár rokov majú za sebou.
Pokúsila som sa, teraz už opatrnejšie, dostať sa ku dverám. Pomaly som sa k nim došuchtala a rukami sa o ne oprela. Nazrela som cez otvor. Všetko čo som videla, bola len prázdna špinavá chodba bez okien a ďalších dvier. To mi však bolo jedno.

Začala som búchať na tie posraté dvere a kričať nech ich otvoria.
O koho ide ? Kto ma sem dotiahol ? A prečo vôbec? Chcem vedieť o čo tu do riti ide!

Po hodine neustáleho kričania som posledný krát tresla do dverí a vysilene sa o ne chrbtom oprela.
Tá hnusná bolesť v hlave neutíchala a teraz ma navyše začalo bolieť aj hrdlo. Hlas som už mala zachrípnutý.
No ták, veď predsa tu musí byť niekto...kto by mi aspoň nakázal prestať trieskať do tých dverí. Ale nie..nikto.

Keď som si už vážne začala myslieť, že som tu sama, započula som kroky. Blížili sa ku mne a tak som sa prudko otočila k otvoru. To som však vážne nemusela urobiť, pretože som myslela, že mi roztrhne hlavu. Nestihla som nič urobiť a už som pred sebou videla flašku vody a kúsok chleba. Prekvapene som zažmurkala a zobrala si tácku na ktorej to bolo. Položila som ju vedľa seba a zrak stočil opäť k otvoru, kde som zazrela pár zelených očí. Osoba na druhej strane sa trochu odtiahla a ja som tak videla na jej tvár. Teraz som bola prekvapená ešte viac. Bola to ona. To dievča z tej noci. Tá, ktorej som chcela pomôcť.
Nič nehovorila, len na mňa upierala svoje veľké oči. Nebola kórejského pôvodu. Povedala by som, že z európy. Hnedé vlasy sa jej jemne skrúcali nad ramenami. Ofinu mala zastrihnutú tesne nad očami. Až teraz som si všimla jej zvláštneho pohľadu. Nevedela som ho však prečítať. Bola trochu vystrašená, avšak som tam videla aj nejaké očakávanie a podporu? Vážne som sa v tom nevyznala.
Ale niečo by som mohla skúsiť...