the great interview // calum hood

Chapter 17

» „Ide o Caluma..." «  

Od stretnutia s mojou rodinou prešiel už týždeň. Celý týždeň som spoločne s 5 Seconds of Summer absolvovala mnoho rozhovorov, kde hrali samé hlúpe detské hry a odpovedali na nezmyslené otázky, pozorovala som ich, ako pózovali pre rôzne časopisy a ako sa fotili s fanúšikmi, ktorí sa s nimi náhodou stretli v uliciach Los Angeles.

Mala som pocit, že som ich každým dňom spoznávala lepšie a lepšie, ale neušlo mi ani to, že Calum bol stále rovnako uzavretý, aj keď som sa s ním snažila zblížiť. Ashton, Michael i Luke si oňho robili starosti, ale navonok na sebe nič nedávali znať.

Nikto, kto Caluma naozaj nepoznal si ani len nevšimol, že s ním niečo nebolo v poriadku. Fanúšikovia na sociálnych sieťach stále rozprávali o tom istom – ako krásne chalani vyzerali, ako ich túžili stretnúť a aké mali pekné oči, ústa či vlasy, ale nikto naozaj nevidel, čo sa v kapele odohrávalo.

Bolo smutné vidieť, ako málo vlastne o nich verejnosť vedela. Na jednej strane bolo dobré, že im stále ostávalo nejaké súkromie, ale na druhej strane som si myslela, že milé a povzbudivé slová od fanúšikov by Calumovi pomohli a možno by mu bolo lepšie...

Dnes bola znova nedeľa – presne týždeň po tom, čo mi Calum povedal, že sa so svojou rodinou nevidel už tak, tak dlho. Ale nebola to len tak hocijaká nedeľa, nie. Dnes sa konali American Music Awards a chalani vystupovali s piesňou Hey Everybody!. Už od rána z nich vyžarovalo vzrušenie a nervozita, ale predovšetkým sa tešili, že budú môcť vystupovať pred toľkými ľuďmi s piesňou zo svojho nového albumu.

„Calum," prehovorila som a on sa na mňa spýtavo pozrel. „Máš zle zapnutú košeľu," oznámila som mu s malým úsmevom a on sa zamračil a začal si ju znova rozopínať. Chalani mali na sebe oblečené košele, pretože ich stylisti ich presvedčili, že bude lepšie, ak si na takú udalosť, akou boli American Music Awards dajú niečo reprezentatívnejšie ako normálne tričká s obrázkami kapiel, ktoré nosili zvyčajne.

Rozosmiala som sa, keď si Calum znova zapol gombíky na košeli nakrivo. Vydul peru a priblížil sa ku mne, keď si všimol, že som sa smiala nad jeho neschopnosťou zapnúť si košeľu.

„Hej, Liv, nesmej sa! Radšej mi pomôž," povedal mi naoko urazene a zastal predo mnou s prosebným pohľadom v očiach.

Natiahla som sa rozopla som mu vrchné gombíky košele, aby som mu ich mohla zapnúť správne. „Nikdy si nemal na sebe košeľu, Calum?" spýtala som sa pobavene.

On iba prevrátil očami a pozoroval, ako som mu ju zapínala. Prstami som sa mu omylom dotkla jeho horúcej pokožky a ostro som sa nadýchla, keď mi telom prešla neznáma vlna triašky. Snažila som sa to ignorovať a preglgla som, znova sa sústrediac na to, aby mal svoju košeľu konečne správne zapnutú. Nakoniec som mu ju rukou prihladila. „Tak, a je to," venovala som mu úsmev a on sa mi pozrel do očí.

„Ďakujem ti veľmi pekne, Liv," prehovoril uhladene a rukou si prešiel cez neposlušné vlasy, ktoré mu jemne odstávali. „Čo by som bez teba robil?"