Spomínal [HPFF]

Spomínal

                 
Dnes sa už nikto nenamáhal zatvárať mohutnú zlatú bránu, tobôž nie aby ju niekto zamykal. Svätý Peter, ktorý kľúč už dozaista dávno stratil, si dokonca zaobstaral stolček. A tak prichádzajúci mohli vidieť plešatého starčeka v bielom rúchu, ktorý si začiarkoval mená ľudí zo zoznamu akoby  tä

Robil bežný inventárny poriadok. Znie to kruto, ale taká pravda občas býva. Toto je vojna a vo vojne zomierajú davy a nikto nevidí dvôvod prečo by to v tej čarodejníckej malo byť inakšie.  Tak to bolo od nepamäti, tak to bude  až na veky. 

Tichošl...." hlas  večne strapatého čiernovlasého muža sa zasekol uprostred slova, neveril vlastným očiam. 

Oslovený  sa pozrel kamarátovým smerom a od údivu sa prepadol  hlbšie do svojho hmlovitého kresla. To sa už ale tretí muž s orieškovými očami, mierne prešedivelými vlasmi a tvárou poznačenou bojom predieral k ním.

„James, Sirius!"  s výkrikom im padol do objatia. 

„Áno, vieme, že sme ti chýbali ," zasmial sa Sirius a odpil si z fľaše ohnivej Whiskey.  

„Vitaj medzi mŕtvymi Námesačník," pridal sa James o rukou si prehrabol strapaté vlasy, „ inak gratulujem k synovi."

„... synovi..." zašeptal Remus a živému by v takejto chvíli srdce vynechalo úder.

„... synovi..."  zopakoval preberajúc sa zo šoku. Radostný výraz zo stretnutia  so starými priateľmi vystriedal strach. V mysli sa mu vynorili posledné spomienky.  Videl Doru s jej fialovými vlasmi, otočila sa, sprisahanecky naňho žmurkla a usmiala sa úsmevom, pre ktorý  svoju manželku tak miloval. Potom zbadal ako sa balkón pod ktorým stála uvoľnil. To bolo posledné čo si pamätal,kým on sám neopustil svoje telo. 

Zatriasol hlavou. Nezomrela , ak on je tu ona musí byť tam dole a dávať pozor na ich malého Teddyho. Veď koho iného na svete tento malý chlapec mal ak nie ju?

„Tonksová šla s Lily na obhliadku," vyslovil Remusovu nočnú moru James.

„Nie, nie, nie!" skríkol zúfale. „Nie! Ja, ja, neverím!" povedal zúfale a padol do kresla vedľa Siriusa.

Ten sa na kamaráta iba súcitne pozrel vedel , aké je to nechať tam dolu svojích milovaných. Podal mu fľašu a Remus alkohol vďačne prijal.

Dlho nikto nič nehovoril, kamaráti nechceli narušiť posvätné ticho a tak vyčkávali. 

„Na Záškodníkov," pozdvihol Remus fľašu  keď trochu pookrial a poriadne sa napil.

„Presne tak! Na staré dobré časy!"  potešil sa James rozplynutiu pochmúrnej nálady a zobral kamarátovi fľašu z ruky.

Atmosféra mŕtva bola v nebi hmatateľná vždy a keďže Paroháč tu  strávil so svojich kamarátov  najdlhší čas zvykol si ignorovať ju. Pri zmienke o záškodníkoch musel pomyslieť  aj na posledný článok štvorlístka, územčistého Petra, Červochvosta, ktorého už však nečastovali iným označením než zradca. Pri pomyslení na jeho malá očičká a tučné líca v Jamesovi vzkypela krv,no musel priznať, že napriek všetkému to po ňom ostalo akési prázdne miesto.

„Ešte nikdy som tu nezažil tak rušno," nadhodil Sirus naprosto konverzačným tónom akoby sa bavili o počasí a nie o stovkách umierajúcich. 

„Ak túto vojnu Rokfort prežije, prežije fakt všetko," rovnako konverzačne odvetil  James.

Remus na nich pozeral s otvorenými ústami.  Fakt sa idú takto zabávať na účet ľudí,ktorýsa snažia dosiahnuť lepší svet?

„Ľudia umierajú neustále Námesčník,taká je realita. Všetci sa tu  raz stretneme, v lepšom svete,"  márne sa James pokúsil upokojovať  svojho kamaráta.

Remus sa nadýchol, že vysloví jednu z množstva námietiek, ktoré sa mu vyrojili v hlave ako včely po zime, keď v prúde rozmazaných tvárí davu, spoznali jednu, ktorú poznali až príliš dobre.

Všetci traja zatajili dych až pokým postava nepristúpila na pár metrov.

„Fred,"  vydýchli všetci traja naraz, no iba Remus si tým bol stopercentne istý.  Lebo iba on bol pri tom keď George prišiel o ucho a teraz je pri tom ako im jeho brat a najlepší kamarát v jednom kráča v ústrety.

„ Ahojte," povedal Fred usmievajúc tým jemu vlastným úsmevom hoci mu po brade stekala krv.

Všetci traja ostali sedieť  ako obarení, až teraz im došlo, že tam v svete živých nezomierajú len tí starí, ktorí už majú čo to odžité, ale aj tí po ktorých ostane veľká diera vo svete, no najmä v srdciach tých ktorým boli blízky.

Spomínal si Sirius na to krátke obdobie dospelosti prežité na Grimmauldovom námestí, ktoré bolo vďaka ním znesiteľnejšie. Na predlžovacie uši vďaka ktorým odpočúvali porady fénixovho rádu, na krvácačky či zvracačky či iné úžasné veci ktorých objaviteľ stojí pre nimi... mŕtvy.

Spomínal Remus na deň keď tento pán spolu so svojím  bratom  legendárne opustili školu a ľutoval, že na tejto veľkolepej udalosti nebol prítomný. Avšak počulo tom už toľkokrát, že si to vedel predstaviť akoby tam bol. Spomínal na jeho odhodlanosť a húževnatosť v boji a schopnosť odľahčiť chmúrnu náladu posledných rokov. Spomínal a nemohol uveriť , že tento silný a veselý bojovník dobojoval ani nie hodinu po ňom a teraz tu stojí pred nimi...   mŕtvy.

Spomínal James najmä na Molly, aká bola šťastná v ten deň keď im prišla oznámiť radostnú zvesť, že sa jej narodili dvojčatá.  Keď si predstavil aký smútok musí prežívať  teraz keď jej syn odišiel na druhý svet. Spomínal na Georga  a uvedomoval si, že mu vojna zobrala nie len  dvojča  a priateľa ale aj kus srdca, a že tento kus srdca práve stojí pred nimi....mŕtvy.

„Prepáčte nechcel ....." ssmiechom sa pokúsil zakryť rozpaky  Fred, domnievajúc sa ,že je tu pri týchto starých priateľoch nazvyš.  To už však všetci traja stáli pri ňom  a tuho ho obíjmali.

„Vitaj medzi nami, Záškodník," pošepol mu Sirius.

Štvorlístok bol už znova kompletný, na Petra už nemal nikto dôvod viac pomyslieť.

A zazvonil zvonček a rozprávky bol...... Ehm pardón. Darebáctvo sa podarilo.

Ahojte! Tento príbeh je časovo zasadený do bitky o Rokfort. Fred ako štvrtý Záškodník musí pasovať snáď každému. Teda ja si to inak nedokážem predstaviť. A

povedzme si narovinu čo by to bolo čarodejnícke nebo bez Ohnivej Whiskey???