~Maličkosti~

Svätojánske mušky

"Nerob si zo mňa srandu, Dano!" smiala som sa. Práve sme išli do hornej dediny. Dano bol veľmi ochotný a išiel ma vystrojiť, lebo ja sa sama bojím.

"Nerobím. Naozaj vážne ti vravím, že tie deti zažili veľký šok."

"Tak kto nie? Ideš si na nočnej hre na tábore a teraz na teba vyskočí dáky zombie, ktorému odpadávajú končatiny."

"Jasné! A ešte pre lepší efekt som mal prilepenú na bruchu kuraciu pečienku, ktorú som si potom odtrhol. Vieš ako mi bolo zle keď ma tie baby maskovali?"

"Mne je zle teraz, keď mi to vravíš," smiala som sa. Tak ako mnoho krát. Jedine on ma vedel tak rozosmiať.

Vedel.

Dnes je svätojánska noc. U nás v dedine nie sú žiadne slávnosti, preto sme s rodičmi išli cez pol republiky.

Preto teraz sedím ďaleko od celých slávností, bohatého programu a dobrého jedla a pitia a spomínam.

Slzy tíško tečú po lícach. Nechcem, aby ma niekto počul, či videl, hoci by som najradšej kričala a rozbíjala veci.

A tak sedím na schode pri nejakom dome, v diaľke počujem hudbu a silnú vravu mnohých a mnohých ľudí a pozorujem západ slnka.

Bez môjho kamaráta, ktorého som tak ľúbila. Ktorý ma už neobjíme. Nikdy.

"Dano?" zatiahla som. Už podľa tónu, akým som sa ozvala vedel, že niečo chcem.

"No čo je?" vzdychol si a takmer som videla ako si rukou stlačil koreň nosa.

"No... vec sa má tak, že máme písať sloh," odmlčala som sa a potom som sa zasmiala.Nasledoval hlboký Danov povzdych.

"Ako ty zmaturuješ...?" položil si básnickú otázku, presne takú istú akú som si pokladala ja už tri a pol roka. Znova som sa len zasmiala.

"Vyžiadam si možnosť priateľ na telefón."

"Akú máte tému?"

"No. Keďže nás učí pani morbiďáčka..."

Pousmiala som sa. Nakoniec som zmaturovala aj bez tejto funkcie. Ale stálo ma to veľa námahy. Keď som mu vtedy povedala, že som mala charakteristiku osoby, ktorú mám rada, tak bol snáď šťastnejší ako ja.

Opisovala som jeho.

Ako mi často vedel vyčariť úsmev na tvári, ako ma rozosmieval a pomáhal mi so slohmi počas celých štyroch rokov na strednej. Ako ma vedel nahnevať jedným slovom alebo úplne na smrť vystrašiť, keď mi v jedno kritické obdobie nezdvíhal.

Nech som sa snažila ako som sa snažila, jeden vzlyk mi predsa ušiel. Potom som to už nemohla zastaviť.

Ľudia sa po mne pozerali. Tak predsa som nebola tak ďaleko ako som si myslela.

Ale ich nechápavé pohľady a občas aj posmešné slová úplne ignorovala. Myslela som len naňho.

Zaregistrovala som pohyb vedľa mňa. Od ľaku som podskočila a hneď som si utierala slzy na lícach.

"Ahoj," povedal milý hlas vedľa mňa.

"A- ahoj," zakoktala som sa. Chalan vedľa sa na mňa priateľsky usmial a podal mi servítku. S tichým poďakovaním som ju prijala.