˙Dangerous couple˙

XVIII.

"YAAAAAAAA!". Miestnosťou sa ozýval môj krik. Potom ako ma chytili v jeho 'kancelárií', ma dotiahli do pivnice. Neviem prečo má taktiež takú istú úchylku ako Jae, ale mohol by s tým prestať.
Ale jemu to ešte nestačí...

Na lopatku mi už piatykrát priložil nanovo rozžeravený klinec.
Snažila som sa nekričať a tak zo mňa vyšlo len podivné, tiché zakňučanie. Slzy sa chceli dostať von, no ja som im v tom, zatiaľ, bránila.

Nechápem prečo to robí. Ak ma chcel potrestať, podľa mňa mi stačilo dať po hube. Ale nie..to by potom nemal tú jeho zábavku..asi ho to vzrušuje, či čo.
Všetci sú tu volakí pošahaní.
Hnusia sa mi...

Asi po šestnástej - neviem to na isto, pretože som prestala vnímať už asi pred pól hodinou a len som tam kľačala so zviazanými rukami - rane po mne niekto hodil tričko, ktoré zo mňa pred tým strhli. Aj napriek bolesti som si ho čo najrýchlejšie obliekla.

Nemusela som sa ani sama postaviť, pretože to za mňa urobil ďalší divný chlapík. Nieviem čo to majú s tým silným zvieraním môjho ramena keď ma niekam vedú, ale keď to urobil, z posledných síl som mu ruku odstrčila a išla aj sama. Bol tak neskutočne 'milý' , že ma celú cestu len postrkával v pred. Rozviazal mi ruky a silno ma postrčil do izby. S ťažkosťami som zamierila na tú pohodlnú posteľ. Vážne sa mi hnusila ale bola som neskutočne vyčerpaná a pálili ma rany na lopatke.

Ľahla som si na brucho a čelom sa oprela o prekrížené ruky pod hlavou.
Všetko to na mňa zrazu doľahlo.

Slzám som nechala voľný pád...

..

"Tae!" rozbehla som sa za ním.
Čím som bola bližšie, tým viac nevyzeral ako on.
Dobehla som k nemu, a pozrela na JEHO tvár.
Na Kwagovu tvár...

Pozeral na mňa pohŕdavým pohľadom a nakoniec sa víťazoslávne usmial.
Odstúpil a ja som za ním na zemi uvidela Taeho telo.
Ležal v krvi a nehýbal sa.
Začali mi tiecť slzy a rozbehla som sa k nemu.

Než som však stihla dobehnúť...započula som výztrel a zacítila bolesť v ľavej lopatke.

..

Zobudila som sa silným strhnutím.
Bolesť v lopatke neprestávala a ja som začala panikáriť.
Hneď som si však spomenula, čo sa stalo.

'Zrejme by som to skúšať už nemala...' uznala som.

Povzdychla som si a pretrela oči. Utrela som si slzy, ktoré boli poslednými spomienky na ten hnusný sen, a už som na neho nemyslela.
Posadila som sa a chcela sa oprieť chrbtom o stenu, no bolesť mi v tom docela bránila.

Cez okno neprichádzalo už žiadne svetlo z čoho som usúdila, že je noc.
Vlastne tu bola úplna tma. Zrak sa mi síce prispôsobil, no tma bola natoľko hustá, že som rozoznala maximálne, kde sú dvere.
Čo ma skutočne vystrašilo bola ruka, ktorá vytŕčala z otvoru na nich. Na druhej strane bola tma, ale nie až tak hustá.

Musím povedať, že to bolo nechutne strašidelné ako tam tá ruka poklepkávala prstami na dvere.

Potom mi to došlo...

Pomaly som podišla k dverám a posadila sa na kolená.
Zodvihla som ruku a jemne sa dotkla tej ruky na znamenie, že som tu.
Dotyčná osoba ruku stiahla. Cez otvor som zrazu uvidela trochu svetla. Zrejme má baterku, alebo niečo také.
Hneď ako si moje oči privykli na svetlo, spoznala som osobu na druhej strane. Opäť ONA...

Podala mi malú tubu nejakého..krému?
"Čo to je ?" zmätene som nadvihla obočie.
Nič nepovedala len ukázala na svoj chrbát. Hneď mi doplo, že je to zrejme masť na popáleniny.
Vyvalila som na ňu oči. Chcela som niečo povedať, no ona si len priložila prst na pery. Zhasla, a ako posledné, som započula už len jej rýchle kroky, ktoré smerovali, pre mňa, do neznáma.

Prešla som na postel a opatrne si dala dole tričko.
Otvorila som tubu krému a vytlačila si trochu na prsty. Ruku som premiestnila k lopatke a na chvíľu zastala. Zhlboka som sa nadýchla a masť naniesla na rany. Bolo ich presne šesťnásť. Po štyroch, v štyroch riadkoch. Rany mohli byť tak dva centimetre dlhé.

Ľahla som si bez trička na brucho. Rany som nechala dýchať na vzduchu a ja som sa snažila znova zaspať.
A úspešne..

-------

Taehyung P.O.V

"Tae! Máme ho!" zakričal Suga, ktorý práve dotelefonoval.
"Čo? Kde? Kde je ?! " vyskočil som na nohy, a vydal sa rýchlim krokom k nemu. "Privedú ho naši do dvadsiatich minút." upresnil mi.
Prikývol som, no nebol som nadšený, že mám čakať ďalších dvadsať minút.

Sadol som si späť do kresla a čakal kým privezú toho debila jedného.

...

Hneď ako som počul zaklopanie na hlavné dvere, dosť hlasné aby som ho započul až k nám, som sa tam rozbehol.
Otvoril som dvere a hneď chlapom z rúk vytrhol neznámeho chalana, v

Len čo som sa dostal do dobrej pozície, som napriahol ruku. Než mi v tom niekto skúsil zabrániť, som mu j*bol do nosa. Na svojich hánkach som zacítil puknutie. Nepatrilo však mne ale tomu chudákovi.
Tak mu treba..môže byť rád že som ho rovno nezabil. Ale aj na to príde. Len musím zistiť pár vecí.

Za vlasy som ho dotiahol až k chalanom. Hodil som ho na stoličku, kotrá sa skoro po jeho dopade prevrátila. Ani by mi moc nevadilo, keby sa tak stalo.

Sadol som si oproti nemu na sedačku a znechutene mu pozrel do očí.

Aj napriek krvi, ktorá mu stále prúdom tiekla z nosa a aj z pery, sa pobavene usmieval.

"Kde sú? Kam odviedli Mee?" začal som naštvaným hlasom.
Nič nehovoril, len sa zasmial.
"KDE.SÚ.?!" postavil som sa a prešiel bližšie k nemu.
Opäť sa zasmial a pohľad stále upieral do mojich očí. Priam sa mi vysmieval. Tak neskutočne ma štval.
Stisol som ruky v päste a ticho zavrčal.

Spravil som jeden rýchli krok k nemu a strčil do neho, čím som ho prevrátil na zem. So zadunením dopadol na chrbát a rozkašľal sa. To som mal u riti a vytiahol zbraň z puzdra, ktoré mám pripevnené za opaskom. Postavil som sa nad neho a jednu nohu položil na jeho hruď. Sklonil som sa a tak nohou ešte viac zatlačil na jeho rebrá. Hlaveň zbrane mu už mierila medzi oči a z mojich očí išlo vyčítať iba nenávisť. "Kde sú?" opýtal som sa čo najpokojnešie.

"Neviem to presne. Viem len, že sú v nejakej chate. Ževraj kedysi patrila jej otcovi či čo." dostal zo seba pomedzi ťažké nádychy ako som mu stláčal pľúca.

Nechal som ho tak, a odstúpil od neho. Hneď sa rozkašľal ale to som si nevšímal. Rozmýšľal som na tým, čo povedal.

Pomaly som si spomínal. Pamätám si ako vždy chodili na chatu. Nikdy tam nikoho nezobrali. Ani ja som tam nebol, aj napriek Meeinmu presviedčaniu jej rodičov. Nikomu nikdy nepovedali kde je. Až na mňa. Raz mi to Mee povedala.

Diamantové hory! 'Vďaka za Meeiné rebelanstvo.' vyštartoval som z miestonti. Namieril som si to rovno k zbraniam. Nechcel som strácať už ani chvílku.

"Tae. Tae stoj!" počul som niekoho za sebou volať. Nespokojne som zastal a otočil sa. Všetci utekali za mnou.

"Kam tak bežíš? Vieš o čom hovoril ? " opýtal sa Suga keď ku mne dobehli.
Prikývol som. "Diamantové hory. Tam vždy chodili." rýchlo som im vysvetlil a rozbehol sa kam som mal namierené už pred tým.
"Tae! Veď nevieš kde presne." opäť ma zastavili. "Bude to trvať kým to nájdeme."

"To je mi jedno." povedal som rozhodnuto a postupne pozrel každému, jednému do očí.

_________________________________