Milujem Ťa, Ty trdlo

44 ♡

Prajem príjemné čítanie ☺

„Kalkulačku máš? A aj pravítka?" Spytovala sa ma mamina v pondelok ráno už po desiatykrát.

„Mami mám všetko. Už si sa ma to spytovala miliónkrát." Odpovedala som jej namrzene a buchla som dverami auta.

Nech už je štvrtok. Chcem už konečne vedieť či som prijatá alebo nie. Viem, mala som si to rozmyslieť, ale ja som tvrdohlavá a vybrala som si grafiku. Mohla som ísť radšej na nejakú umeleckú, alebo tak.

O pár minút zastalo auto a ja som z neho vystúpila a pobrala sa do budovy školy. Prešla som veľkými dverami a nasledovala ostatných študentov. Vo vestibule som podala nejakej panej pozvánku, a ona mi povedala, že mám ísť na tretie poschodie do dverí číslo 150. Tak som teda vyšla na to poschodie a posadila sa na najbližšiu lavičku. Skúšky mali začať o ôsmej, a teraz bolo 7:50. Desať minút času. Až tak veľa. To tu budem len tak sedieť a stresovať. Panebože, veď ja som zabudla aj vybrané slová a malú násobilku.

Bolo tu strašne veľa študentov, ktorí sa medzi sebou rozprávali. Len ja som tu sedela sama. Pravdu povediac nie som nejaká komunikatívna. Čo sa týka cudzích ľudí. Keď som medzi kamarátmi tak je to iné.

Zrazu som vo vrecku mikiny zacítila zavibrovať mobil. Pomaly som ho vybrala, odblokovala a otvorila správu.

Ahoj Bia, držím palce na prijímačkách. Ty to určite dáš. Keď budeš vedieť výsledok, ozvi sa. Pôjdeme to spolu osláviť. Inak ďakujem za pekne strávený víkend. P.

Nad tou správou som sa musela mierne uškrnúť. Bola som rada, že sa mi Patrik ozval. Bolo to od neho milé. A vlastne môžem byť rada, že ma v sobotu neposlal do teplých krajín. Vtedy, keď som sa mu zjavila pred dverami.

Čau Paťo, ďakujem veľmi pekne. Aj tebe držím palce. Veď aj ty to určite dáš. Neboj, ozvem sa. A za ten víkend by som mala ďakovať ja tebe, pretože si ma neposlal do teplých krajín, keď som sa zjavila pred vašimi dverami. B.

„Frajer píše?" Opýtalo sa ma nejaké dievča, ktoré si ku mne prisadlo. Viem, že som sa ešte stále usmievala ako zamilovaný debil, ale bolo to až tak vidieť? Zrejme áno.

„Nie. To je len kamarát."

„Ahaa. Inak som Sandra."

„Bia." Odpovedala som pohotovo. Sandra mi podala ruku, ktorou som jej potriasla. Trochu som sa na ňu zapozerala. Mala ryšavé a brčkavé vlasy, ktoré jej mohli siahať asi do pol chrbta. Svoje modré oči upierala niekam do neznáma. Z toho, že sedela som usúdila, že nie je nejaká vysoká.

„Poďte dnu!" Povedal nejaký učiteľ, ktorý sa postavil ku dverám. Do triedy sa začali tlačiť takmer všetci. Ja som pekne počkala kým všetci vošli dnu. Rozhliadla som sa po triede a zistila som, že už sú takmer všetky miesta obsadené. V jednej lavici sedela Sandra, tak som si ku nej prisadla.

„Takže budem čítať vaše priezviská, keď prečítam vaše tak povedzte tu. Adamec."

„Tu."

„Bralík."

„Tu."

„Dobrík."

„Tu."

„Hanušová."

„Tu."

„Heľková."

„Tu."

Takto to pokračovala ďalej, kým neprečítal učiteľ všetky mená. Kým to robil, neopadol zo mňa stres. Skôr naopak. Bola som vystresovaná ešte viac. Toľko súperov. To ma bude musieť asi osvietiť, aby som urobila tie prijímačky.