Môj stredoškolský denník

Relationship? Nie vďaka :D

Školský rok znova začal a nejeden z nás si povedal: Nový rok, nová škola, nové Ja.
Lenže mne sa to z časti naozaj podarilo. Potom, čo som si povedala, že so vzťahmi nechcem mať nič spoločné sa mi podarilo sa znova do jedného dostať... Ach, to boli časy...

Ale pekne po poriadku. 

Na novej škole to je katastrofa. Neučia tu totižto ľudia, ale stroje. Na to plytvať slovami radšej ani nemienim, lebo je to vážne na zaplakanie. Chemikárka, ktorá je šťastne rozvedená (aj keď to vyzerá tak, že šťastne rozvedený je akurát tak jej bývalý manžel), ryšavá slovinárka, ktorá je niečo ako tornádo (chvíľu srandy, ale tlaky neustávajú, najmä ak vás nechá čítať povinné čítanie z hodiny na hodinu, lebo ste nezodpovední a to, že máte mať knihu prečítanú ste si nevycucali z prsta), informatikárka, ktorá má tak akurát nadstavbu a na prvej hodine splieta čosi s chlievmi, fyzikár, na ktorého hodine nemusíte sedieť sfajčení, aby ste sa rehotali 45-minút...

Hotová katastrofa.

Ale povedala som si, že to zvládnem. Nie som na to sama a konečne bude niekto počúvať všetko, to, čo mám chuť ľuďom rozprávať. Marek bol pre mňa najskôr prekvapením, ale rýchlo som si zvykla.

Ibaže hneď nastalo niekoľko problémov:

1. Maroš a Marek sa nenávidia. 

2. Marek má povesť akú má a preto som bola za tento vzťah v partii trochu odsúdená.

3. Som tak trochu workoholik, ktorý neobsedí doma pri ničnerobení, pretože sa z toho ide zblázniť. (ja viem, že sa často sťažujem na to, že nikdy na nič nemám čas, ale keď ten čas mám, tak mi to práši na hlavu, lebo neviem čo so sebou robiť... hrúúúza)

Takže môj život vyzeral nejak tak, že som prestala chodievať spať o ôsmej a ťahala som to hore do jedenástej, pretože Marek chodil domov o desiatej. V piatky som ostávala doma  kvôli tréningom a v soboty ráno som autobusom chodievala do SSV za našimi. Marek v piatky chodieval na diskotéky do nášho mesta, čiže to vyzeralo nejak tak, že som sa doplazila domov z tréningu o pol desiatej uťahaná z celého týždňa a tréningu, dala som rýchlu sprchu, malú kávu a šla som s ním von. Domov som prišla v sobotu okolo štvrtej ráno a vstávala som o ôsmej pretože som sa potrebovala zbaliť a trochu upratať bordel z predchádzajúceho dňa, kedy na to nebol čas. O pol desiatej mi šiel autobus do SSV, kde som celú cestu predebatovala s Denou a keď som docestovala, musela som sa tváriť, že som šla spať po tréningu a pomáhať našim celý deň v záhrade. Večer som samozrejme doma sedieť nemohla a keďže mi Gaba ukecala večierku u našich do jedenástej (áno, mám skoro osemnásť a stále mám večierku a ešte k tomu pred polnocou...), tak som chodila vonku s partiou. V nedeľu bolo treba vstávať do kostola, variť obed a učiť sa...

Môj oco si zo mňa robil srandu, vraj podľa mňa vie aký je deň, lebo od pondelka do piatku vyzerám zo dňa na deň horšie, v sobotu vyzerám ako  mŕtvola a v nedeľu ako upír krížený so zombíkom. Vďaka tati...

No, ťahala som to takto asi mesiac a potom mi Marek oznámil, že odchádza za prácou do Blavy. Vlastne nie, povedal mi, že sa ide baliť a až keď som sa ho opýtala, či niekam cestuje, tak mi povedal, že odchádza. Keď som sa ho ďalší deň pýtala, aká bola cesta tak povedal, že dlhá, ale už je v Prahe.

Ja: ,,Marek, chápem, že Bratislava, Praha- hlavné mestá, ale mal by si vedieť, ktoré je to naše."

Marek: ,,Ha- ha. Veľmi vtipné, ale ja som fakt v Prahe."

Ja: ,,Milé od teba, že si mi dal vopred vedieť, kam odchádzaš a že vôbec."

Marek: ,,Ty na mňa aj tak nemáš čas, takže to je v podstate jedno, že som preč."