˙Dangerous couple˙

XIX.

Taehyung P.O.V

"Tae..čo chceš akože teraz robiť? To celé pohorie je obrovské. Ako chceš nájsť tú chatu?" ozval sa Jin zatiaľ čo sme smerovali k horám. Neviem..neviem odpovedať na jeho otazkú. A on to dobre vie.

"Musím sa o to aspoň pokúsiť. Musím ju nájsť." odpovedal som potichu.
"To chceš kúsok po kúsku prehľadávať tie hory? To myslíš vážne? Potrebujeme ešte niečo. Ešte nejakú informáciu. Spomeň si. Nehovorila ešte niečo?" naliehal na mňa. "Ja neviem. Neviem! Je ťažké si len tak spomenúť." chytil som si rukami hlavu.
'Noták Tae...spomeň si!' zaťahal som sa za vlasy.

Rozprávala mi zážitky.
Rozprávala mi ako vyzerá ich chata.
A...
Rozprávala mi výhľad z jej izby.

"Pohľad z vrchu skál rovno na les kde zapadá slnko. Na ľavej strane je to celé ohraničené skalami a na pravej strane potôčik pozdĺž celého svahu." hovoril som viac menej pre seba.

"Ja viem kde to je." prekvapivo sa ozval zo zadu Jungkook.

"ČO?!!" všetci sme na neho presmerovali svoje pohľady.

-------

Mee-Yon P.O.V

Stála som pri okne a lakťami sa podopierala o parapet. Sledovala som západ slnka a pohmkávala si neznámu, no príjemne ukľudňujúcu melódiu.

Celý deň za mnou nikto neprišiel.
Žiadny ďalší trest, no ani žiadne jedlo. Ako záchod som tu mala to vedro, ktoré po minulom útoku, malo menšiu prasklinu. Našťastie som nebola nútená ho použiť. Ato len preto, že tak ako jedlo, som nedostala ani vodu.

Premýšľala som nad udalosťami v posledných dňoch. Ešte veľa som toho nevedela a preto mi niektoré veci nedávali zmysel.

Trhlo mnou, keď som započula zaklopkanie nechtov o kov.
Otočila som sa k dverám a pohľad mi padol rovno k otvoru.

"Konečne." povedala som si potichu a vykročila tam.
Čupla som si k otvoru, a zobrala tácku, čo tam na mňa už čakala.

"ČO?" vyhŕkla som sklamane keď som na tácke zbadala len fľašku vody. 'Aspoň tá...' povzdychla som si.

Hneď som sa napila po malých glgoch.
Vody mi ostalo ešte do pólky fľaše.
Utrela som si kútik úst a pozrela cez otvor v dverách.

Dievča na mňa opäť nemo hľadelo.

"Ako sa voláš?" snažila som sa naviazať konverzáciu zatiaľ čo som si sadala na zem. Oprela som sa pravým bokom o dvere, a hlavu k nej stočila späť. Čakala som na akýkoľvek náznak odpovede. A čo prišlo?
Pokrútenie hlavou.
"Počkaj. Tým myslíš, že nemáš meno?" prekvapene som nadvihla obočie.
Prikývla.
"Jak to?" nechápala som. Na to mi však len mykla plecami.
"Hmm..tak ti nejaké vymyslím..." zamyslela som sa"...tak proste Mell." súhlasne som pre seba kývla hlavou.
Čo ma prekvapilo bolo to, že sa usmiala a prikývla.

"Koľko máš rokov?" pokračovala som v 'rozhovore'. "Šesťnásť,sedemnásť,ose..." prestala som po je kývnutí. "Sedemnásť?" chcela som si to overiť.
Prikývnutie..
"Yaaah... Prečo neodpovedáš normálne? Veď vtedy ti to problém nerobilo." vyletela som na ňu.
Ľakom ňou myklo a v jej očiach som spoznala smútok a strach.
"Prepáč." povedala som previnilo, no ona to už neriešila.

Prstom ukázala na svoje rameno a na mňa, a následne na seba a svoj chrbát.

"Haaaa..a..ahaa" pochopením no zároveň aj hrôzou sa mi rozšírili oči.

"Oni. Spravili ti to isté?" opýtala som sa jej.

Otočila sa mi chrbtom a nadvihla si tričko.
"Do riti!" zalapala som po dychu keď som zbadala jej rany. Niesli sa po celom chrbte. S mojimi sa vôbec ani nedajú porovnávať.
"A od vtedy. Od vtedy nerozprávaš?" na moju otázku opäť prikývla hlavou. Spustila tričko a so sklopeným pohľadom sa ku mne otočila späť.

Vlastne, môže to byť traumatická reakcia na to, čo sa jej stalo.
Ale aj tak. Ako jej to mohli urobiť?

"Ja. Ja.. Som si istá, že ma už hľadajú. A keď sa odtiaľto dostanem, zoberem so sebou aj teba." oznámila som jej rozhodnuto. V šoku z prekvapenia na mňa dvihla tie svoje veľké oči a pozerala na mňa s otvorenými ústami.
Potom však len pokrútila hlavou a zvesila ju.

"Ale áno." pokúsila som sa o úsmev, ktorý sa v posledných dňoch na mojej tvári neobjavil ani raz, a podala som jej tácku.

Zobrala si ju, a vďačným pohľadom sa so mnou rozlúčila.

Prešla som na svoje pôvodné miesto pri okne, a zapozerala som sa von.

Nádhernú spleť farieb zapadajúceho slnka nahradila tmavá obloha plná žiariacich hviezd. Sledovala som jednu malú, v ústraní od ostatných.
Práve tak nejak som sa cítila.
Sama...

Ja. Ja.. dúfam, že ma už hľadajú, a že sa odtiaľto dostanem. Vlastne neviem, či by nebolo lepšie, ak by ma nehľadali...

"Ha? Čo to má byť?" pohľad som presunula k zemi. Z tohto okna som mala výhľad na skalnatú stranu s priestranným štrkoviskom, osvetlovaným lampami, a kúsok lesa.
Počula som prichádzať autá. Veľa áut.
Čo sa to tu deje?
Po prašnej ceste prichádzalo asi dvadsať áut a zastavovali presne na štrkovisku.

"Čo do hája..?" mierne som vykrýkla, keď som zbadala ľudí, vystupujúcich z áut. 'Kde sa tu ksakru berú?' nechápala som.

"Prečo práve oni?" šepla som.

-------

Taehyung P.O.V

" Tu zastav." poručil Jungkook po štyroch hodinách cesty.
"Čo? Veď sme pred lesom." divil sa Jin, no aj tak zastavil. "Ja viem, ale odtiaľto som vtedy išiel peši. Neviem ako ďalej autom." vysvetlil hneď.

"Aj tak nechápem ako si sa sem vôbec dostal." poznamenal Suga, keď sme vystúpili z auta.
"Proste som mal chuť na túru, no." odpovedal mu Jungkook nie práve najmilšie a prešiel ku kufru auta z kade sme si všetci zobrali zbrane.

"Hooo..fajn,fajn. Len som sa pýtal ty skautík." Suga dvihol ruky v obranné gesto. Jungkook ho spražil pohľadom, a ešte kým mal, celkom obstojný, signál, zavolal posily a vysvetlil im cestu.
"Ideme!" zavelil, a vydal sa na úzku cestičku vedúcu do lesa.

"Chalani? Prečo musíme ísť práve v tme cez les." nespokojne zamumlal
J-Hope a stále sa obzeral okolo seba.
"Nesťažuj sa a pohni zadkom." postrčil ho zo zadu Rapmon.

...

"Sme tu." oznámil Jungkook po hodine neustálych nadávok na hmyz, potkýnania sa o vytŕčajúce korene stromov a J-Hopových najhorších šesťdesiatich minútach života.

Vyšli sme na kraj lesa a pohľad nám padol na obrovskú chatu mierne vyvýšenú na skalách. Vyzerala už trochu zanedbane, no stále mala svoje čaro. Teda..zatiaľ, aspoň z vonka.

Chceli sme rovno vykročiť v pred, no zastavil nás zvuk prichádzajúcich áut.
Vychádzali z prašnej cesty, ktorá rozdeľovala skaly a les, a zastavovali na veľkom štrkovisku.

"To nie sú naše posily." poznamenal Jimin.
"To teda nie sú." prikývol Suga.
Všetci sme sledovali vystupujúcich ľudí.

"Počkať. Nie sú to..." začal Jin keď som ho prerušil.
"...Áno. Sú!"

_________________________________