the great interview // calum hood

Chapter 20

» „Čo keby si každý deň spravil niečo pre seba?" «   

Ďalšie ráno som sa prebudila na to, že mi pri hlave na nočnom stolíku vibroval mobil. Posadila som sa na posteli a snažila som sa znova ospalo nespadnúť do perín, keď som si priložila mobil k uchu, bez toho, aby som sa pozrela, kto mi volal.

„Haló?" ozvala som sa a premáhala som zívnutie.

„Liv? To som ja, Calum," ozval sa jeho mäkký hlas a ja som okamžite spozornela.

„Áno, Cal?" spýtala som sa trocha opatrne, po včerajších udalostiach som si nebola celkom istá, ako som sa mala správať. „Ako sa dnes máš?" spýtala som sa a prehodila som nohy cez okraj postele na zem.

„Dobre," odpovedal potichu a ja som sa chytila za čelo.

„Cal, ako sa máš naozaj?" spýtala som sa ešte raz pomaly. „Si v poriadku?"

„Hej," odpovedal rýchlo a ja som iba sama pre seba prikývla. Nechcela som naňho tlačiť.

„Okej," povedala som pomaly a potom som sa nadýchla. „Som tu vždy pre teba, spomínaš?"

„Ja viem," prisvedčil a mne sa na tvári zjavil slabý úsmev. „Vlastne...čo keby si šla dnes so mnou na raňajky?" navrhol mi Calum. „Chalani ešte spia a mne sa nechce ísť dole samému, mohla by si ísť so mnou, teda...pravdaže, iba ak sa ti chce," dodal rýchlo.

„Chce sa mi," odpovedala som a vstala som z postele. „Za pätnásť minút dole?" spýtala som sa.

„Super," odpovedal a ja som mu v hlase počula to, že sa usmieval. „Za pätnásť minút sa vidíme," prisvedčil a s tými slovami zložil, nechávajúc ma samú v tichu mojej izby.

O pätnásť minút som už schádzala dole do hotelovej haly, ktorá bola o takomto čase skoro prázdna. Z druhej strany som videla ku mne kráčať Caluma a vydala som sa mu naproti.

„Ahoj," povedal potichu, keď sme zastali pred sebou a on ma jemne objal. Voňal tak sviežo, keď som si zaborila nos do jeho trička a jeho ruky sa bezpečne obtočili okolo môjho pásu, ale toto všetko však rýchlo skončilo a ja som sa pristihla pri tom, že mi chýbalo teplo jeho tela.

„Tak ideme na raňajky?" usmial sa na mňa a ja som prikývla.

Kráčali sme vedľa seba smerom k jedálni, kde sa podávali raňajky a ja som doňho žartovne šťuchla. Pobavene zdvihol obočie. „To bolo za čo?" spýtal sa a roztomilo vydul dolnú peru.

„Neviem," pokrčila som plecami a rozosmiala som sa.

Šťuchol do mňa naspäť, keď som to najmenej čakala a keď som sa naňho zamračila, venoval mi nevinný úsmev. Iba som nad ním prevrátila očami.