Maybe Love !

17.Na dne.

,,To mi bohužial nepovedal." chabo sa usmial a pokrútil hlavou. Ako, že mu to nepovedal? Prosím nech toto bude, len nejaká skrytá kamera. Nechcem, nemôžem tomu uveriť. Ako mohli byť taký nepozorní?

,,A..... j-ja... čo bude so mnou?" šepla som bezvládne. Riaditel sa postavil a prešie ku mne. Silno ma objal a hladil ma po chrbte. Bola som z toho v miernom šoku.

,,Odveziem vás za ostatnými do nemocnice. Len sa musíte trocha upokojiť." povedal a ešte silnejšie si ma pritisol k sebe. Cítila som sa, ako keby mi vyvraždili celú rodinu. A to ešte ani neviem, či to Harry s otcom prežili, alebo nie. Najhorší pocit vôbec. Po dlhej chvíli pevného objatia sa riaditel odo mňa odtiahol. Videla som, ako sa mu tiež v oku zaleskla slzička. Bola som úplne namäkko. Kebyže mi teraz niekto povie, že zabil pavúka, asi by som už nikdy neprestala plakať. Celá som sa triasla a čím ďalej, tým viac som hlasnejšie vzlykala. Chcela som byť teraz pri otcovi a hovoriť mu, ako ho lúbim. Tá predstava, že mi odíjde aj ďalší rodič je neznesitelná. Šla by som do detského domova a Demi tiež. Možno, by som ju už nikdy nevidela a otca logicky tiež nie. A čo sa týka Harryho.. lutujem všetko zlé, čo som mu kedy povedala. Nechecem, aby odišiel na večnosť. Chýbali by mi naše hádky, podpichovania.. tréningy, spoločné chvíle, keď sme sa smiali, ako taký retardi. Chýbalo by mi to, ako bol vždy tak sladko úchylný, ako mi vravel darling, tie jeho pokusy, aby ma pobozkal, ktoré mu vyšli iba raz. Chýbal by mi ten jeho chraplavý hlas, jeho nádherné zelené oči, ktoré na ňom tak velmi zbožňujem, tie jeho dokonalé kučierky na tej jeho dutej hlavičke. Chýbal by mi jeho úsmev, jeho niekedy vtipné a zároveň dych vyrážajúce hlášky, ktoré ma vedeli tak velmi rozčúliť. Chýbal by mi ON.A čo by bolo s naším spoločným miestom? Navždy by ostalo spoločné, ale nebol by tu ten človek, ktorý ho spoločným robil. Už by tu nebol. Nikdy viac by som ho nevidela a nepočula jeho okúzlujúci smiech.. už nikdy.

,,Slečna Zoe? Tak, keď chcete, môžme ísť." z môjho premýšlania ma vyrušil riaditel Waldorf. Až som sebou trhla. Nesmelo som pokrútila hlavou a postavila sa zo stoličky. Zrazu som pocítila niečo chladné.

,,Preboha! Ste v poriadku? Čo sa vám stalo?" začal hysterčiť riaditel, keď ma uvidel, ako ležím na zemi.

,,L-len sa mi z-zakrútila hlava." odpovedala som a posadila sa. Nebolo mi dobre.. vlastne mi bolo najhošie, ako sa len dalo. Riaditel mi pomohol sa naspäť postaviť na nohy a odviedol ma do jeho auta. Sadla som si a naspäť začala tuho premýšlať. Rozmýšlala som nad tým, čo asi bude, keď nedajbože otec zomrie. Trhalo mi to srdce.. od koreňov. Moja hlava, bola preťažená všetkými, tými myšlienkami a otázkami na ktoré som si sama nevedela odpovedať. Horor. Toto bol hotový horor. Otec vždy hovoril, že sme jeho poklady, jeho slniečka, jeho celý život. A teraz nás chce opustiť? To mu nedovolím!

,,Hey.. nerád vás budím, ale už musíte vstávať." počula som niečij šepot pri mojom uchu. Pomaly som začala otvárať oči. Nado mnou bol nahnutý riaditel Waldorf. Do pekla. Takže všetko je realne.

,,J-ja som zaspala?" spýtala som sa rozospato. On iba prikývol na súhlas a vypol motor auta.

,,Ste pripravená? Chcete tam ísť? Viem, že to nemusia byť dobré správy, tak preto sa pýtam." zrak mal celý čas upretý na mne. Chcem to vedieť, alebo nie? Jedna moja polovica kričí, aby som povedala nie, lebo ak by to neprežili, neprežila by som ani ja. To viem na sto percent. A druhá polovica zo mňa kričí, aby som povedala áno. Musím to vedieť.

,,T-tak ja tam pôjdem." vykoktala som sa a zhlboka sa nadýchla. Chápavo prikývol a otvotil dvere auta. Následne z nich vystúpil. Po asi piatich sekundách sa na mojej strane rozleteli dvere. Nestihla som ani zareagovať, kto to bol a hneď sok toho dotyčného mala zaveseného na krku. Aj keď som nemala tušenia kto to je, tak som mu obiatie oplácala. Tak silno a zároveň jemne.