Grace Brownová

39.kapitola - List

„Určite mali na konkurze k dispozícii krajšieho herca na hlavnú úlohu ako tohto," skonštatovala som znechutene pri sledovaní filmu. S mamou sme trávili pokojnú nedeľu pred telkou s balíkom čipsov v ruke.

„Nevšímaj si hercov, ale ten dej," napomenula ma mama s úškrnom. Natiahla ku mne ruku, aby si vzala čipsy.

„Och, mami, ako keby si preskočila svoje mládežnícke časy a bola hneď dospelou," prevrátila som očami. Obe sme sa zachichotali a ďalej sledovali film.

Na stolíku zavibroval môj mobil a rozsvietil sa displej. Nenápadne som sa pozrela na mamu, ktorá po mobile vrhla zlostný pohľad. Už len z jej výrazu som tušila, že sa jej nebude páčiť, ak skontrolujem, prečo sa rozsvietil.

Napriek tomu, že som vedela, čo môže nasledovať, siahla som po mobile a otvorila správu od Christophera: „Potrebujem ťa!" Rozbúchalo sa mi srdce; nebolo to od návalu entuziazmu, skôr od strachu, čo sa stalo. Odpísala som: „Čo sa deje?" Mobil zhasol, no držala som ho v ruke. Snažila som sa nerušene dívať na pokračovanie filmu, ale myšlienkami som bola úplne inde.

Našťastie som na odpoveď nečakala dlho; asi o dve minúty som dostala ďalšiu správu: „Nedá sa o tom rozprávať cez telefón, príď k nám." Začala som rozmýšľať, ako mame povedať, že nebudem pri nej do úplného konca filmu.

„Mohla by si sa aspoň teraz venovať niečomu inému, ako telefónu?" zaúpela.

Povzdychla som si: „Veľmi rada, ale toto je dôležité." Znovu som si prečítala prvú správu a rýchlo som vymyslela, ako mamu nezraniť tým, že odchádzam z našej spoločnej chvíle. „Musím ísť ku Chrisovi, je to naozaj nutné. Nebude ti to vadiť?" zaprosila som nielen slovami, ale aj pohľadom.

Usmiala sa: „Ak je to také súrne, tak choď. Hlavne si, prosím ťa, prezleč to tričko," poradila mi so zvrašteným obočím.

Zasmiala som sa, keď som sklonila hlavu k svojmu zašpinenému tričku. Moja šikovnosť si vzala dovolenku pri jedení jogurtu a trochu bielej tekutiny sa mi vylialo na tričko. Vybehla som teda rýchlo do izby a urobila som to, čo odo mňa žiadala mama. Pravdaže by som tak nešla ku Christopherovi, ale vtedy som si ani poriadne neuvedomila, že tá škvrna tam stále je. Možno by som tam taká šla, keďže som práve nemyslela na nič iné, iba naňho.

Čoskoro som stála pred vchodovými dverami Wilsonovcov a zvonila som na zvonček. Otvorila mi Rebecca s milým úsmevom a vpustila ma dovnútra. O pár sekúnd sa do predsiene vrútil Christopher z horného poschodia. Rebecca nás automaticky nechala samých.

„Tak? Čo sa stalo?" vážnym hlasom som sa spytovala. Chris akoby prepočul moju naliehavú otázku a ťahal ma rovno do svojej izby. Riley tam nebol, takže sme boli v miestnosti sami.

Trasľavo sa nadýchol. „Dostal som dnes list," povedal. Chvíľu ma nechal v napätí a potom dodal: „List od otca." Moje skrivené obočie vyskočilo hore od prekvapenia. „Nikdy pred tým som nič podobné od neho nedostal. Bál som sa to prečítať," zasmial sa a chytil sa za čelo. „S nikým som o tom nehovoril, ale chcem, aby si si to prečítala."

„Ja?" nechápavo som nadvihla obočie. Prikývol. Pristúpil k písaciemu stolu vedľa jeho postele a podal mi obálku. V tejto izbe som bola naposledy na Vianoce, keď sme boli u Wilsonovcov na obede. Pamätám si, ako som Chrisa pristihla iba v osuške.

Otvorila som obálku a vybrala odtiaľ papier veľkosti A5. Pozrela som na priateľa a začala som čítať:

„Milý Christopher,

dlho som sa odhodlával na niečo takéto. Povedal som si, že to skúsim, tak skúšam...

Už asi osem alebo deväť rokov som nevidel jedného z mojich synov, mám na mysli toho mladšieho syna, ktorého veľmi dobre poznáš. Vlastne videl som ho, no iba na fotkách, ktoré mi priniesla Tvoja mama. Mám ich stále pri sebe, každý večer sa na ne dívam. Nie sú len Tvoje, ale tiež mám fotky Rileyho a Sophie. Každému sa chválim, aké mám úžasné deti. Iste si vravíš, ako sa vami môžem chváliť, keď Vás ani poriadne nepoznám. Vaša mama mi často o Vás rozpráva. A vlastne len od nej sa dozvedám dôležité veci z Vašich životov. Napríklad mi povedala, že si výborný basketbalista!