"Fakt myslíš, že je to dobrý nápad?" za mnou pomaly kráčala Sybil, ktorej sa môj nápad nepáčil.
"Áno Sybil, fakt myslím, že je to dobrý nápad. Ako lepšie ukončiť leto ako ísť stanovať do lesa? Neboj sa, ešte mi zato poďakuješ."
"Hej Hannah, bola by to fakt pecka, kebyže idú s nami nejakí chalani, nie len my dve. Mohli sme aspoň pár flašiek alkoholu doniesť, aby som si na túto hrôzu nepamätala," nad jej komentármi som sa len zasmiala.
Stanovať v lese túžim už od malička. Milujem prírodu a milujem zvieratá.
Prvý krát ma tam zaviedla moja stará mama, keď som mala sedem rokov. Chodievali sme do lesa za jej domom, presne tam, kde teraz stanujeme.
Milovala som poobedia s ňou, jej rozprávanie a múdra o prírode. Stále mi ukazovala niečo nové a ja som sa stále čudovala aká veľká a krásna príroda je.
Pripadala mi ako lesná víla, ktorá je pre tento les ako stvorená.
Po jej smrti sa les zmenil. Všetko mi tam prišlo mŕtve a tmavé. Prestávala som vidieť tú krásu, ktorú mi starká neustále ukazovala.
A to ma donútilo sa tam vracať a znova ju objavovať. Od mojich dvanástich rokoch som tam trávila ešte viac času ako so starkou.
Les sa menil a ja spoločne sním.
Cítila som ako prevladávam kontrolu nad samostatným lesom a stávam sa ja, spomínanou lesnou vílou.
Ale nikdy som nebola taká ako moja starká. Nikdy som nebola pravou lesnou vílou.
Pochopila som to vtedy, v ten moment. Stále, keď sa pozriem na moje pravé stehno a vidím tri podsebou idúce jazvy, sa mi ten moment objaví.
Ako som sedela na mojom najobľúbenejšom buku a robila si domáce úlohy do školy.
Ako som zahliadla niečo divné, čo som predtým v tomto lese nevidela.
Divé zviera.
Vtedy som si spomenula na reči mojej starkej.
"Príroda nikdy nezradí srdce, ktoré ju miluje."
Bola som stále ešte dieťa, ktoré tomu verilo. Vravela som si, že zviera mi neublíži pokiaľ sa nebude cítiť ohrozené. Tak som pokračovala vo svojej práci, oprela sa o buk a písala úlohy.
Vážne som si myslela, že divé zviera, divý vlk a ku tomu možno aj hladný vlk nevycíti mladé mäso a nezaútočí?
Na prvé šuchnutie, ktoré sa mi podarilo vydať sa vlk otočil smerom ku mne a všimol si ma.
A ja som si všimla jeho červené oči.
Nemajú náhodou vlky krásne modré oči alebo zelené či hnedé?
V ten moment ma prepadla panika. Len tak som tam sedela a pozerala sa do jeho červených očí. Išla z nich nenávisť.
Ani neviem ako, vlk sa už šplhal za mnou hore.
Prečo mi nikdy starká nepovedala, že vlk dokáže šplhať po stromoch? Prečo ma nikdy nevarovala pred takýmito zvieratami?
Nedokázala som nič. Len vydať zo seba dlhy piskľavý tón, keď ma zdrapil za nohu a plnou silou ma stiahol dole.
Ale žijem, čo znamená, že vlk ma nezabil, len mi zanechal vzkaz na pravom stehne.
Odvtedy som sa v tom lese neukázala. Až doteraz, keď som prekonala všetok strach.
So Sybil sme už stavali stan, pod mojím spomínaným bukom. Jeho krásu nezmenila ani tá hrozná udalosť. Pri pohľade na mohutný konár nad nami ma zmrazilo.
To poobedie..
Nie, Hannah. Teraz tu máš na starosť 17 ročnú agresívnu a neustále sťažujúcu sa ryšavku.
Slnko už nebolo pomaly ani na dohľad takže les pomaly začala pohlcovať tma. Zrobili sme si teda malý ohník, ktorý nás aspoň nejako zohrieval. Pritúlila som sa ku Sybil, z ktorej šlo na pohľad vidieť, že ju začína prevládať strach.
"Vieš tento les som milovala a stále milujem, ale sama by som tu už nevkročila. A kedže viem, že malé dievčatá bývajú tie najagresívnejšie, tak som si vybrala teba, aby som sa cítila v bezpečí," podpichla som ju načo sa zasmiala. Milovala som jej smiech. Jediný smiech, ktorý ma dokázal upokojiť a potešiť.
Rozprávali sme sa hodiny a hodiny a prestali sme vtedy, keď nám zhasol oheň. Sybil prepadla panike, kedže tmu absolútne neznáša, tak sme si ľahli do stanu, kde som zasvietila baterku, aby sa tak nebála.
Zaspala ako bábätko a ja s ňou tiež.