˙Dangerous couple˙

XX.

Taehyung P.O.V

Sledoval som ako všetci vchádzajú do chaty. Nikto si nás naštastie nevšimol a tak sme sa, asi po desiatich minútach, mohli bezproblémovo dostať dnu.

"Tae. Je ich tu vážne veľa. Ešte teraz keď prišli oni. Je jasné, že sú to TÍ, ktorí im pomohli dostať sa von.
Mali by sme počkať na posily." počul som za sebou vážny hlas Rapmona.
"Ja nedokážem čakať." otočil som sa na neho s úprimným no pevným pohľadom.
Chvíľu mi pozeral do očí, a nakoniec si povzdychol "Okej. Bežte. Ja a Jin tu počkáme.".
Vďačne som na neho pozrel, a už s ostatnými chalanmi potichu prebehoval po chodbách.

Snažili sme sa vyhnúť akémukoľvek stretnutiu s nežiadúcou osobou, no samozrejme, že pri tom množstve ľudí to nejde.

"Hej vy!"ozval sa z poza nás nepríjemný hlas muža.
Nestihol som sa ani otočiť a už som započul výstrel.
Bol to Jimin a jeho pohotové reflexy.
"Rozdeľme sa." hneď na to navrhol.
Nemali sme ani na výber, a tak sme všetci prikývli.

Nemal som šajnu kam by som mal ísť.
Behal som po chodbách a hľadal nejaké nápadné dvere. Nemohol som si dovoliť otvárať každé jedny.

Práve som bol na chodbe len s jednými dverami. Nedalo mi to, a otvoril som ich.
TO, som však robiť nemal...

------

Jungkook P.O.V

Po tom, ako sme sa rozdelili, som smeroval na západnú časť chaty.
Cestou som stretol zopár chlapíkov, no veľký problém mi nerobili.

Bežal som chodbou, dokým sa mi pred xichtom neotvorili dvere.
Silný náraz som však ustál, a na človeka za nimi, som hneď namieril zbraň.
Z poza dverí vyšlo dievča. Pozerala na mňa s ospravedlňujúcim sa pohľadom no všimol som si aj strach, keď jej pohľad padol na zbraň.
Nemohol som sa ani pohnúť. Hypnotizovali ma jej veľké, zelené oči.

Jediné, čo spravila,bolo to, že mi ukázala smer.
Najprv som to nepochopil ale následne som sa, aj keď možno trochu nechcene, rozbehol tým smerom.

Prázdnou chodbou som sa dostal k železným dverám.
Samozrejme boli zamknuté a mne nezostávalo nič iné, ako rozstrielať zámok.
Otvoril som dvere a zbadal vejár ružových vlasov, ktorý vznikol prudkým otočením hlavy.

"Mee.." usmial som sa...

------

Mee-Yon P.O.V

"Kookie?" zamrznuto som na neho hľadela. "Kookie!" vykríkla som a rozbehla som sa k nemu. Prudko som do neho narazila a objala ho. Kedže je tu on, znamenalo to, že tu bude aj Tae. Aspoň dúfam teda. Po líci sa mi skotúlala jedna slza, no Kookie ju hneď utrel svojím ramenom pri objatí, ktoré mi opätoval.
Trochu som sykla bolesťou keď mi rukou zatlačil na rany.
Odtiahol sa a tázavo na mňa upriamil pohľad. Nič som nepovedala a na znak aby to neriešil, som zavrtela hlavou.
"Poď. Ideme nájsť ostatných." ani nedopovedal a už sa otáčal.

Bežali sme po chodbách. Všetkých nežiadúcich sme odstránili. Nevedeli sme kam ísť, no to nás nezastavilo.
Snažili sme sa nájsť ostatných.
Snažila som sa nájsť Taeho.
A to sa nám nakoniec aj podarilo.
Stál uprostred Kwagovej "kancelárie" a okolo neho stáli ľudia.
Dokonca aj tí moji. Nemýlila som sa teda. Boli to oni, koho som videla z okna. Nemohla som uveriť. Čo tu robia?
To sa mi snáď zdá. Povedzte mi prosím, že sa mi to zdá. Celý ten čas? Celý ten zasraný čas boli stále proti mne? Aj napriek všetkému? Prečo sa do šľaka potom otočili proti Jae-mu? Chceli jeho smrť ale nechceli byť pod mojim velením? Prečo sa nikto nesťažoval potom?
Prečo sa všetkou tak je*nuto zamotáva? Prestávam sa v tom vyznať.
Ak som sa vôbec niekedy aj vyznala teda.

Chcela som sa rozbehnúť za Taem ale Kookova ruka ma zastavila. Všetci v miestnosti mierili na Taeho alebo na nás. A málo ich veruže nebolo.
Bola som totálne stratená. Strach zo mňa vyhnal akúkoľvek snahu rozmýšľať a vymyslieť akýkoľvek nápad, čo urobiť. Nevedela som sa ani pohnúť. Ani nadýchnuť. Cítila som, akoby som sa dusila. Potrebovala som vzduch. Chcela som utiecť von.

"Mee?" započula som Taeho hlas. Tak rada som ho opäť počula. Jeho hlas bol tak pokojný. Tak vyrovnaný.
Pozrela som mu do tváre. Usmieval sa. "Všetko bude v pohode." povedal mi priamo do očí než som začula neskutočne veľa výstrelov. Neviem z kade išli ani kam mierili. Kookie ma strhol na stranu. Vybehli sme z miestnosti na chodbu.
Vbehli sme rovno pred Jina. Bola som rada, že ho vidím, ale nebol čas na žiadne sladké reči.
"Odveď ju von. Posily sú tu. Nech nasadne do hlavného auta a oni ju odvezú k nám." prikázal Kookiemu a utekal do tej spúšte za nami.
Tak ako povedal Jin, tak aj Kookie urobil. Bezpečne ma dopravil von k autu, no keď som mala nasadnúť, začala som sa vzpierať.
"Mee. Neštvi ma a nasadni." zavrčal Jungkook. "Nie! Chcem vám pomôcť. Chcem vedieť, čo je s Taem. Prosím nechaj ma ísť späť." snažila som sa dostať z jeho dosahu a rozbehnúť sa späť do chaty.
"Mee-Yon! Počúvaj ma. Teraz nám najviac pomôžeš ak si nasadneš do toho auta a necháš sa odviesť do bezpečia. Tae bude v pohode. Poznáš ho predsa." neustupoval.
Keď som chcela opäť protestovať, moju pozornosť upútali krabice ktoré vyberali z vedľajšieho auta. Možno to bude znieť klišé, ale bolo na nich napísané 'TNT'. Pozerala som na ne prázdnym pohľadom a keďže som sa už nevzpierala, Kookie ma do toho auta proste hodil a zavrel dvere. Buchol po streche auta a to, rýchlo vyštartovalo neznámou cestou.
"Nie, nie. Nie!" kričala som ale nikto si ma nevšímal. Otočila som sa a pozerala na vzďaľujúcu chatu.
Vo veľkej rýchlosti z nej vybiehali ľudia a ja som za pár sekúnd pochopila prečo. Kvôli sile výbuchu som sa musela prikrčiť na sedačku aby ma netrafili kúsky zadného skla. Nadvihlo zadok auta ale našťastie sme boli dostatočne ďaleko na to, aby nás prevrátilo.
Auto ešte zrýchlilo a ja som sa posledný krát pozrela na pozostatky chaty.
Videla som však len plamene.

Boli sme na ceste uprostred lesa.
Všetci boli ticho. Vlastne som tu bola len ja,vodič a spolujazdec.
Moje myšlienky nemali pokoja a stále blúdili k Taemu a ostatným. V hlave sa mi vynárali hnusné predstavy Taeho tela uprostred tých sutín. Snažila som sa to dostať z hlavy ale stále sa to vracalo. Upokojovala som sa rôznymi rečičkami. Teda, snažila som sa.

Z ničoho nič sa zrazu spolujazdec nahol k vodičovi a než som stihla akokoľvek zareagovať, zapichol mu nôž do srdca. Až teraz som si všimla, že ho nespoznávam. On nie je od Taeho.

Spravila som prvú vec, čo ma napadla. Vytiahla som ten malý nožiček a nahla sa dopredu.
Prešla som po celom prednom obvode jeho krku a až potom som si uvedomila akú hovadinu som spravila. Autom prudko trhlo na stranu a narazilo do stromu. Ako som bola stále nahnutá vpredu, náraz ma hodil do čelného skla, cez ktoré som preletela a chrbtom narazila do kmeňa stromu. Počula som hlasné chrupnutie, a dopadla som na kapotu, z ktorej som sa následne zošuchla na zem.

Nemohla som sa nadýchnuť. Videnie mi znemožňovala krv, ktorá mi tiekla z hlavy do očí. Nohy som si necítila a ostatok môjho tela mučila strašná bolesť. Z posledných síl som sa doplazila k ceste. Hlava mi padla na cestu a ja som čakala už iba na smrť.

Cesta nepríjemne drnela a ja som hmlisto videla približovať sa veľkú čiernu čmuhu. Zrejme auto.
Než sa však stihlo dostať až ku mne, stratila som vedomie.

....
_________________________________