„Vieš, keď som išla za tebou, Mike ma požiadal o ruku a ja som utiekla za tebou. Stačili dve slová a ja by som nebola zasnúbená.” Koktala som zo seba, keď on mlčal. Díval sa na mňa ako na zázrak s prekvapením.
„Wau. Takže si do neho bláznivo zamilovaná a vieš o ňom úplne všetko.”
Chcel mi niečo vyčítať?
„Áno. Určite by som neskočila do manželsta s niekym, koho vôbec nepoznám.” Urazilo ma to.
„Takže ti povedal, že pred dvoma rokmi havaroval na motorke. A určite vieš aj o tom, že pred piatimi mesiacmi ho udala jedna študentka za pokus o znásilnenie. Určite budeš šťastná.”
Neverila som mu. Určite mi len nechcel dopriať.
„Ty si si preklepol Mika? Sledoval so jeho záznamy?”
„A čo si si myslela? Že ťa pokojne nechám odísť za ním?”
Keby sme nesedeli v nemocničnom bufete, určite by sme na seba kričali.
„Ak by si mal rozum, tak by si sa včas spamätal.” Postavila som sa a vzala si barle. Nestihla som sa dostať ďaleko, pretože ma dobehol. Dobehol by ma aj slimák.
„Kam ideš.”
„Idem sa pozrieť na Kate. Preto som aj prišla. Nechcem počúvať klamstvá o Mikovi a prázdne reči o tom, že ma miluješ, keď sú to len slová.” Cítila som nátlak.
Chytil mi bradu a pobozkal ma. Bol to vášnivý bozk. Pritiahol si ma ku sebe a bozkávali sme sa.
„Musím ísť.” Povedala som zdrvene.
Niečo som cítila, ale stále som nevedela či lásku alebo zlosť.
Odišla som do jej izby, kde sedel jeden muž. Mohol mať niečo pred štyridsiatkou. Sedel na stoličke a díval sa na mňa.
„Ahoj. Som April.”
„Och April. Kate mi o tebe často hovorila.” Postavil sa a mieril ku mne. „Som Greg, jej priateľ.”
Obaja sme mali slzy v očiach.
„Takže si prišla. Bála sa, že neodpovieš ani na tento list aj keď sme si mysleli, že ich tvoj otec pred tebou skrýva.”
„Dostala som jeden jediný list a práve tento. Nevedela som, že má rakovinu.” Rozplakala som sa a on ma objal.
„Zistila to pred troma mesiacmi. Zatiaľ to je v štádiu úspešného liečenia. Zatiaľ. Mala by si ísť domov. Tvoj otec má o teba určite strach.”
„Nie. Ja..nemôžem.”
Podával mi vizitku.
„Pokojne mi zavolaj a poviem ti ako je na tom. Tvoj život je tam a Kate to vie.”
Tie slová ma zabíjali. Rozplakala som sa ešte viac.
„O pár dní končím strednú. Budem ju chodiť navštevovať a som ochotná sa tu presťahovať, aby som bola s ňou.”
„Všetko si premysli.” Povedal a ja som odišla.
Pomaly som kráčala na parkovisko a potom som si uvedomila, že nemám kam ísť. Prešla som ku parku a sadla si na lavičku. Nevedela som, kde je Peyton a či sa vlastne vráti. Bolo mi to však jedno. Sedela som tam asi hodinu aj niečo a keď si ku mne prisadol.
„Ako ti je.”
„V pohode. Noha ma už tak nebolí. Doktor povedal, že o dva týždne to bude v pohode.”
