Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

1.

Calgary, Kanada, 2016

Od doktora som šla rovno domov.

V odbornej literatúre som čítala, že človek začne život brať úplne inak, ak zistí, že v sebe nosí smrtiacu chorobu. Vraj si ho viac váži, chce prežiť dobrodružstvá – chce experimentovať. Musím priznať, že u mňa sa ani jeden takýto podobný príznak zatiaľ neprejavil, ale som si istá, že ich čas ešte len príde.

„Mason?" zvolala som do útrob veľkého rodinného domu. Kľúče od auta som zavesila na obvyklé miesto a kabát si odložila do predsiene. „Mason, si doma?" mal by byť doma. Povedal mi, že bude doma, keď sa vrátim.

Namiesto Masona ku mne pribehol Orech, náš pes. Zohla som sa k nemu a so všetkou láskou, ktorú som v sebe ešte našla, som ho hladila po jeho zaslinenej tvári.

„Máš návštevu." Zodvihla som zrak. Predo mnou sa týčil Mason so skleneným pohľadom v tvári.

„Návštevu? Nemávam návštevy len tak."

„Táto nie je plánovaná."

Zodvihla som sa zo zeme a narovnala svoj chrbát. „Nie je plánovaná? Kto je to?" pohľad mi zamieril rovno do našej obývacej miestnosti. „Mason, kto je to?" zopakovala som, keď mi neodpovedal. Začala som byť poriadne nervózna.

„Volá sa Daisy. Je to študentka medicíny a prírodných vied. Prišla až z Washingtonu." Znova som pozrela do jeho očí. Chcela som z nich vyčítať nejaké tušenie – či vôbec tušil, čo to znamená, alebo niečo podobné. Tušil aspoň niečo?

„Pozval si ju ty?"

„Prišla sem sama. Pred hodinou, tuším."

„Študentka medicíny." Zopakovala som jeho predchádzajúce slová.

„A prírodných viet." Dodal pomaly a sledoval, čo to so mnou urobí. Jasné. Medicína a prírodné vedy. Akoby to pre mňa nič neznamenalo.

„Darcy?"

„Daisy." Opravil ma.

„Jasné. Daisy." Prikývla som a hrýzla si do pery ako malé decko. „Čo môže len tá Daisy chcieť?"

„Gwen, prosím ťa." Prosebne na mňa pozrel a ja som takmer podľahla jeho požiadavkám a začala konať ako si niekto pískne. Avšak – to bolo presne to, čo som po celý svoj život robila. Konať tak ako to druhí nariadili. Áno, tí druhí. „Čaká ťa v obývačke."

Tak som sa teda rozhodla kráčať rovno do obývačky a vyjsť mu v ústrety. Klopanie po podlahe umožnilo neplánovanej návšteve pripraviť sa. Nevedela som posúdiť, ktorá z nás bola nervóznejšia – no keď som ju zbadala sediac v našom kresle pri kozube žmoliac si dlhšiu rifľovú sukňu, bolo mi jasné, že ja svoju nervozitu oproti nej zvládam bravúrne. Prišlo mi jej dokonca aj trocha ľúto.

„Dobrý deň." Postavila sa stroho a ruky si utrela do látky svojej sukne. „Uhm, pani Millsová, rada vás spoznávam." Nastavila svoju ruku mojim smerom a čakala na moju reakciu.

„Singhová. Aj mňa teší." Opravila som ju a jej ruku opatrne prijala. Necítila som sa o nič lepšie než ona.

„Prepáčte, nevedela som..." „Nie je to tak ako to vyzerá. Netrápte sa."

„Volám sa Daisy McCoyová. Študujem medicínu a prírodné vedy na univerzite vo Washingtone." Rukou som ju zastavila, keď som usúdila, že poznanie jej životopisu mi nič nedá. Pokynula som jej, aby si sadla na svoje miesto. Ja som si sadla rovno oproti nej a nohy prekrížila. Pár sekúnd som so svojimi otázkami počkala.