Predtým, než zomriem...

14.Keď na slzy nezostane miesto

Sedím na bielej plastovej stoličke a v ruke zvieram horúci kelímok s kávou, ktorý mi pred chvíľou priniesol ošetrovateľ. Nechcela som ju, no vnútil mi ju so slovami, že ho to mrzí. A čo ho mrzí? 

Veď on nemôže za to, že môj otec je mŕtvy a jeho drahú polovičku si zrejme nechajú na psychiatrii. On za to nemôže. Za môj posratý život. Pretriem si oči a zaženiem tak slzy, ktoré sa mi začali tlačiť do očí.

 „Slečna Donnersová?" ozve sa zrazu mužský hlas, ktorý patrí doktorovi. Rozpačito prikývnem a opatrne vstanem.

 „Poďte som mnou," naznačí mi, aby som vošla do miestnosti, z ktorej on pred chvíľou vyšiel. 

Nechám tú brečku, ktorá mala byť kávou, na stoličke a na roztrasených nohách ho nasledujem. Obaja vojdeme do bielej štvorcovej miestnosti, ktorej dominuje tmavý stôl zahádzaný papiermi. Na stenách visí množstvo ocenení doktorovi Edmundovi Colinsovi. 

„Prosím posaďte sa," formálne prehovorí a posadí sa oproti mne.

 „Vaša mama Caroline, bola urgentne hospitalizovaná na našom oddelení psychiatrie," oznámi mi a všetko okolo mňa sa zatočí.

  Tak jej treba! Nie je to už matka, ale vrahyňa! Ozve sa hlas, na ktorý si už pomaly zvykám. Nasucho preglgnem a ďalej počúvam doktora. 

„Utrpela dávny postraumatický šok, s ktorým sa až do dnešných dní nevyrovnala. To spolu s hnevom spôsobilo skratovú reakciu, ktorá sa nanešťastie prejavila agresivitou. Vaša matka je vážne chorá, to ste si ničoho nevšimli? Depresie, nespavosť? Nezdôverila sa vám s niečím?" naliehal a v tichu jeho hlasu, bolo počuť výčitku.

 „Viete...ja ...nie. Nie. Nič. Ona často pracovala  a odkedy.. odkedy mi umrela sestra, naša rodina značne ochladla," snažila som sa to vysvetliť obšírnejšie a bez prílivu spomienok.

 „To je naozaj smutné, avšak vaša mama, sa už o vás ďalej nemôže starať. Bol by som naozaj prehnane optimistický, ak by som tvrdil, že sa z toho dostane. Verte mal som takéto prípady," presviedča ma a mne  stále nedochádza, čo to znamená pre mňa.

 „Postupne jej dôjde čo vykonala a bude sa umárať v sebaľútosti. Mohla by ublížiť sebe, alebo ľuďom naokolo. 

V tom prípade a z dôvodu vašej neplnoletosti, sa o vás postarajú úrady. Po dovŕšení osemnástky bude matkin majetok prepísaný na vás, tak znie zmluva. Môžete sa s ňou ísť rozlúčiť a zajtra si po vás príde sociálka. Neteší ma, že sme sa museli stretnúť v takýchto podmienkach, no je to moja práca," postavil sa a mne sa zatmelo pred očami. 

Pokiaľ ma vezme sociálka , možno sa sem už nevrátim. Žiadny Zack, Tanaja či Camila.

  To nedopustíme. Zašepkala mi a na moje prekvapenie, sa pomohla spamätať. Ešte nie je správny čas... 

„Kde je?" váhavo som vyslovila, aj keď ma nahlodávali pochybnosti. Tá žena mi zabila otca a ja sa s ňou mám ísť rozlúčiť? No stále to je moja mama a ja ju stále ľúbim. 

Zaviedol ma do lôžkovej časti a dal desať minút. Váhavo som vkročila do izby, v ktorej ešte aj ticho znelo hlučne. Okná boli zamrežované a v strede stála len jedna posteľ primontovaná k podlahe. Na nej sedela žena v bielej nemocničnej košeli a ebenové vlasy jej splývali do polovice chrbta.

 „Mami?" ušlo mi z pier, no ona nereagovala a ďalej len tupo zízala na sivastú oblohu za oknom. Vyzerala neprítomne a pohľad mala zastretý. Nesmelo som podišla bližšie, a keď som sa ocitla   v jej zornom poli, prudko sa strhla.

 „Lia! Miláčik," drtila ma v objatí a jej úsmev pôsobil skôr ako úškrn.  

„Tak si mi chýbala. Bez teba nebolo pre koho žiť!" zvolala a mňa bodlo pri srdci. A čo ja mami? 

Otupene som sa od nej odtiahla a ona vyzerala tak šťastná, že som jej nepripomenula, že pred ňou stojí jej druhá dcéra. Krátko som sa s ňou rozlúčila a s prázdnym srdcom opustila nemocnicu. 

Vonku sa spustil prudký lejak a vlasy, ktoré mi povievali pri behu som mala zrazu nalepené na chrbte. Snažila som sa plakať, no nešlo to. Bola som tak otupená a prázdna, že na slzy už nezostalo miesto. Je vôbec fyzicky možné?

Doma som zo skrine vytiahla veľkú tašku a nahádzala do nej pár najnutnejších vecí. Izbu som opustila s kamenným výrazom a bez obzretia dala domu zbohom. 

Bežala som cez les a na odhalenú pokožku mi dopadali studené kvapky. Vďaka zamračenej oblohe ,som nevedela rozoznať, či sa už stmieva alebo nie. Od včerajška som totiž sedela v nemocnici, a keď som dnes dorazila domov, bolo niečo po piatej. 

Stromy predo mnou začali pomaly rednúť ,až sa ukázal drevený dom s kamenným obkladom. Čo najrýchlejšie som prebehla ku dverám a nemusela som ani klopať, pretože Zack ich práve otvoril.

 „Sellia...čo tu robíš?" prekvapene sa mu rozšírili zreničky a ja som mu bez slov vpadla do náručia.