Grace Brownová

42.kapitola - Mohli by sme ísť na výlet

Vyškriabala som sa na vysokánsky dub a keď som sa posadila na jeden z jeho pevných konárov, uvedomila som si, že v mladšom veku som sa hore vyšvihla oveľa rýchlejšie. Opatrne som sa usalašila na masívny konár a pozrela som sa pred seba. Z toľkej výšky vyzeralo jazero priezračne a veľkolepo. Mohla som si pohodlne užiť i ten krásny výhľad na mesto.

Avšak všetky pocity sa mi nepodarilo dostatočne precítiť, pretože som nervózne sledovala čas. Už dávno som tu mala sedieť spolu s Christopherom, ktorý asi sedem minút meškal. Takto to bývalo aj v detstve, vždy som mu to prepáčila a bola som si istá, že mu to prepáčim aj teraz.

Odtrhla som oči od jazera a pozrela som na nohy, ktoré sa vo vzduchu pohojdávali. Zadívala som sa aj na zem, až sa mi zatočila hlava. Vyliezla som privysoko, prebleslo mi hlavou. Rozhodla som sa, že radšej počkám pevne nohami na zemi. Zliezla som na zem, kde som si upravila tričko.

„Kam si sa vybrala?" ozval sa hlas kdesi z diaľky. Trochu som nadskočila a prudko som sa otočila.

„Christopher," oslovila som ho s akousi iróniou v hlase. Prekrížila som si ruky na prsiach a vrhla naňho skúmavý pohľad so zamračeným obočím. „Vieš, že žiješ v dvadsiatom prvom storočí, kedy už dostatočne ovládame čas?"

„Veľmi sa ti ospravedlňujem. Úplne som stratil pojem o čase," odvetil s previnilým výrazom. Neznelo to ako dostatočne dôveryhodná odpoveď, ale pokúsila som sa veriť mu. Priblížil sa následne ku mne a dal mi pusu. „Ideme hore?" spýtal sa a zdvihol oči ku korune dubu.

„Môžeme, ale radšej na tie nižšie konáre," hovorila som s pohľadom upretým rovnakým smerom.

„Odrazu sa bojíš vyliezť vyššie?" provokoval ma s nepríjemným úškrnom. „Kedysi si bola schopná vyliezť dokonca aj na najvyšší najtenší konárik," smial sa.

So zlosťou iskriacou z mojich zelenkastých očí som ho štuchla do brucha. „Sklapni!" prikázala som a začala sa znovu šplhať hore. Christopher ma pomaly nasledoval.

Sediac jeden vedľa druhého okolo nás vládlo ticho. Pozorovali sme prírodu popri nás, započúvali sa do štebotavých piesní malých vtáčikov. Christopher si so mnou preplietol prsty. „O tomto som vždy sníval."

„Och, aký romantik," dovolila som si ho pre zmenu podpichnúť ja.

„To si píš, že som romantik!" zašvitoril s jemným úškľabkom. Čakala som, že k tomu ešte niečo dodá, no namiesto toho sa odmlčal. Mlčal, mlčal a mlčal, až kým nepoložil najhlúpejšiu otázku, aká len existovala: „Čo je medzi tebou a Charliem?"

Najprv ma otázka zarazila, ale nedokázala som udržať smiech. „Čo by ako malo byť?" odpovedala som otázkou.

„No," odkašľal si, „na oslave nášho víťazstva ste mali k sebe dosť blízko," vravel tlmene.

„Ale prosím ťa," zasmiala som sa opäť. „Len som s ním tancovala tak, ako s iným tvojimi kamošmi. S ním možno o niečo viac," usmiala som sa. „Potom sme si dali pauzu na terase s pivom v ruke," zachichotala som sa.

„S pivom?"

„Tiež sa čudujem," odvetila som. „Pivo som pila asi prvýkrát v živote a bolo celkom fajn," konštatovala som. „Na terase sme sa vlastne rozprávali. Zistila som, že je to príjemný spoločník. Musí to byť dobrý kamarát," usmievala som sa pri spomienke na náš rozhovor. „A tiež mi rozprával o Megan. Je hrozné, čo mu urobila."

„To je pravda," hlesol. „Ja naozaj nerozumiem, prečo som si s ňou začal," zasmial sa.

„Prečo si sa vlastne chcel so mnou tak naliehavo stretnúť?" bola som zvedavá. Pred stretnutím sme spolu telefonovali a takmer zúfalo nástojil na stretnutí.

„Chcel som ťa vidieť," zašepkal a naťahoval sa za pusou. Ja som mu to však nedovolila, odťahovala som sa s podozrievavým pohľadom.

„Ja ťa poznám, viem, že za tým niečo je," odvrkla som s privretými očami. Bola som presvedčená, že ma na stretnutie nevolal len tak!

„No dobre, máš pravdu," rezignoval, odvrátil hlavu kdesi do boku a povzdychol si. „Napadlo mi, že by sme si mohli spraviť malý, víkendový výlet," usmial sa.

„Aký výlet?" nabádala som ho, aby pokračoval.

„Rozhodol som sa, že navštívim otca," uprene sa mi zadíval do očí, „a chcel by som, aby si tam šla so mnou."

„Aha," odvetila som. Nebola som schopná vyhŕknuť niečo viac, nevedela som reagovať. Hľadela som zaujato na svoje topánky. „A ako si to celé predstavuješ?" krútila som hlavou so zvrašteným obočím.

„No," zamyslel sa, „mestečko, kde je väznica, nie je veľmi ďaleko, takže cestu autom v pohode zvládnem."

„Toho sa nebojím, Christopher."

„Neprerušuj ma, prosím," mierne ho to rozladilo. „Odišli by sme hneď po vyučovaní v piatok. Našiel som tam jeden motel, v ktorom by sme sa ubytovali a neďaleko je aj reštaurácia, kde by sme sa stravovali. V sobotu by sme šli k otcovi a v nedeľu by sme sa vrátili domov."

Nad celým plánom som dôkladne premýšľala. Neznelo to zle, práve naopak, ale pár vecí mi stále vŕtalo v hlave. „Neviem, či je to teraz vhodné, končí sa školský rok a máme veľa učenia. A čo ja budem robiť pri tvojom otcovi, budete potrebovať súkromie na rozhovor. Neviem, či ma vôbec pustia rodičia. Je to naozaj bláznivý nápad."

„Ja viem, ja viem, máš pravdu. Učiť sa môžeme aj tam, to nie je problém. Nemám pred tebou tajomstvá, aby som mal s otcom súkromný rozhovor. Viem, že je to všetko bláznivé a vymyslené na rýchlo, ale povedal som o tom mame, so všetkým súhlasila."

„Tvoja možno, neviem ako moja."

„Grace, prosím, premysli si to a spýtaj sa vašich. Je pre mňa dôležité, aby si tam so mnou bola," žiadal.

Povzdychla som si stále rozmýšľajúc. „Porozmýšľam nad tým," sľúbila som mu. „Nečakaj však, že mi rodičia dovolia ísť," upozornila som ho. Na malý moment som sa odmlčala. Cítila som, že mu chcem pomôcť, napriek tomu som mala obavy. „Inak, prečo si sa tak odrazu rozhodol navštíviť ho?" opýtala som sa a keď som si uvedomila, že to vyznelo kadejako, dodala som: „Nieže by to nebolo správne rozhodnutie, ale nebol si mu veľmi naklonený."

„To máš pravdu," povedal s úsmevom a pohľadom spočinul na mojej tvári. „Sám som si neraz položil tú otázku a doteraz som neprišiel na rozumnú odpoveď. Skrátka tam chcem ísť," vravel a neustále sme si hľadeli do očí. „Vlastne sa tam aj teším, bude to pekný výlet a dúfam, že ho absolvujem s tebou." Opätovala som jeho úsmev. „Ale tiež mám strach."

Akoby sme si vzájomne čítali myšlienky, naraz sme od seba odvrátili zrak. Cítila som to rovnako. Bola som však naklonená k absolvovaniu výletu, síce to znelo maximálne bláznivo.

„Ideme sa prejsť?" navrhol. Prikývla som a pobrala som sa zo stromu. Christopher ma nasledoval. Na zemi ma objal okolo krku a vtisol mi bozk na líce. Potom si so mnou preplietol prsty a vykročili sme po tráve na brehu jazera.