the great interview // calum hood

Chapter 23

» „...budeš mi chýbať, keď nebudeme každý deň spolu..." «

Stála som v zákulisí a mala som dobrý výhľad na to, čo sa odohrávalo na pódiu. Chalani dnes večer hrali ich preposlednú show Jingle Ball Tour v Sunrise a ako vždy, i teraz ich vystúpenie bolo dokonalé. Za tri dni odchádzali naspäť do Austrálie a ja som vedela, že sa krátil i čas, ktorý som s nimi ešte mala stráviť. Po tom, ako odídu, mali by sme sa uvidieť až v januári na oficiálnej párty organizovanej WorldToday a vždy keď som si na to pomyslela, chcelo sa mi plakať. Stali sa mojimi priateľmi, možno ešte bližšími, ako väčšina mojich kamarátov z Los Angeles, neboli takí povrchní a nešlo im o postup v sociálnom rebríčku a ja som bola za to rada.

Ale aj keď to bola ich posledná show, vydávali zo seba naozaj všetko, aj keď už boli úplne vyčerpaní. Spievali všetky piesne, ktoré spievali i na iných koncertoch, takže som presne vedela, čo bude nasledovať ďalej. V tomto momente som vedela naspamäť všetky texty ich piesní a mohla som o sebe vyhlasovať, že som bola právoplatným fanúšikom 5 Seconds of Summer.

Priznávala som, že niektoré texty ma v mnohom vystihli a vedela som sa v nich nájsť a to bolo niečo, čo ich robilo tak špeciálnymi a odlišnými od iným umelcov v tejto brandži. Ich texty im hovorili priamo zo srdca.

Pristihla som sa, ako som pozorovala Caluma, keď stál na pódiu. Všímala som si na ňom také malé detaily. Ako privieral oči, keď mal zaspievať časť, ktorá bola vysoko položená, ako jemne zakláňal hlavu, ako sa mu na perách pohrával malý úsmev, ako sa vedel vcítiť do každej jednej piesne, ktorú spievali. Na pódiu bol absolútne inou osobou, bol tak šťastný, ľudia by ho mimo pódia ani len nespoznali. Hudba bola preňho naozaj celým svetom a ja som chápala prečo. Vedel sa v nej stratiť a nič iné ho netrápilo.

Ale bez hudby bol iba ďalšou zlomenou a stratenou dušou, chlapcom, ktorý sa nevedel vysporiadať s vedľajšími efektami slávy. A mne ho bolo tak veľmi ľúto. Nič z toho si nezaslúžil, iba som túžila vidieť na jeho perách úsmev. Nepoznala som dlho, ale mohla som povedať, že sa pre mňa stal jedným z najdôležitejších ľudí v mojom živote. Už nebol pre mňa iba prácou, úprimne som si užívala každý jeden okamih, keď sme boli spolu. Vždy ma vedel rozosmiať, aj keď sa nie vždy cítil dobre a to som na ňom obdivovala. To, ako mu neustále záležalo na šťastí tých druhých, bolo neuveriteľné.

„Ďalšia pieseň sa volá Disconnected," zvolal Luke do mikrofónu.

A potom to do mňa udrelo. Bolo to ako blesk z čistého neba a ja som zalapala po dychu, snažiac sa to pochopiť.

Ako som tam stála a pozorovala som Caluma, ako spieval, zrazu som si to uvedomila. Uvedomila som si, že som ho mala rada. Páčil sa mi. Záležalo mi na ňom viac, ako na obyčajnom priateľovi. Bol pre mňa neskutočne dôležitý. Uvedomila som si, že po všetky tie razy, čo sa mi rozbúchalo srdce, keď bol pri mne, stalo sa to preto, že sa mi už i vtedy páčil, ale nejak som ten pocit vedela zatlačiť do úzadia.

Ale teraz... teraz som tam stála a už som si viac nemohla pomôcť. Bolo to, ako keby sa mi otvorili oči a ja som ho zrazu videla naozaj. Predstava toho, že sa mi páčil, ma desila, vedela som, že to nebolo správne, ale nemohla som si pomôcť.