Grace Brownová

43.kapitola - Dobré správy

Mala som šťastie, že po návrate domov som oboch rodičov našla v kuchyni. Otec vybaľoval z tašiek potraviny a mama čosi postojačky čítala z kuchárskej knihy. Pozdravila som ich stojac na prahu dverí. Oprela som sa o zárubňu a sledovala ich. Všimli si, že tam nečinne stojím, tak som sa vybrala ku chladničke, aby sa nevypytovali skôr, ako by bolo potrebné. Vybrala som si odtiaľ jogurt, ktorý som zjedla opretá o kuchynskú linku.

Zjedla som jogurt a pomohla otcovi s vybaľovaním nákupu. „Chcela by som sa s vami o niečom porozprávať," povedala som počas ticha v miestnosti.

„Najprv ti len oznámim, že zajtra pomôžeme Milesovi so sťahovaním," zaradovala sa mama. „A večer budeme mať spoločnú večeru, tak si, prosím, nerob iné plány," usmievala sa od ucha k uchu.

„To je skvelé! Príde zase domov," zatlieskala som rukami s vycerenými zubami. „Veľmi sa z toho teším," riekla som úprimne.

„A teraz môžeš začať s vecou, o ktorej si nám chcela povedať," nadhodil ocino.

Vrátila som sa k vážnemu výrazu a sadla si za stôl. „Christopher chce navštíviť svojho otca vo väzení. Pôjde tam budúci víkend," začala som rozprávať. Dopodrobna som im ozrejmila všetko, čo Chris plánoval a na záver som jednoducho dokončila: „Christopher chce, aby som šla spolu s ním ako psychická podpora."

Rodičia si vymenili neisté pohľady. Otec následne prešiel ku kuchynskej linke, aby tam uložil ďalšie potraviny. Mama sa opierala oboma rukami o stôl a hľadela do prázdna. „Nič mi k tomu nepoviete?" nadvihla som obočie.

Otec akoby nevnímal, mama si len povzdychla a prevrátila očami. „Ja neviem, Grace, nezdá sa mi to vhodné," povedala s očami na mňa upretými.

„Ale prosím ťa, čo by na tom malo byť nevhodné?" napodobnila som jej zagúľanie očami. „Sú to len dve noci."

„Neviem, Grace," hlesla sklamane a odvrátila zrak. Na jej tvári bolo jasné, že o tom naozaj úpenlivo premýšľa.

„Prosím!" žiadala som. „Oci, vyjadri sa k tomu aj ty," navrhla som a otočila som sa k nemu.

Zastavil sa a natočil k nám hlavu. Na chvíľu sa odmlčal a napol pery. „No... mama má pravdu." Následne sa vrátil k pôvodnej práci. Konečné rozhodnutie ponechal na mame, ani sa zrejme neunúval rozmýšľať o tom.

Keď mi došlo, čo tým mama myslí, ozvala som sa: „Pane Bože, nič sa nestane, sľubujem!" Znovu som pretočila očami a do pohára som si naliala džús, ktorý som do dna vypila.

„A kde budete spať?" pýtala sa mama skepticky.

„V moteli," odvetila som.

„Dúfam, že si objednáte dve izby," rozhorčila sa mama.

„Z finančného hľadiska je logickejšie objednať si jednu izbu. Overili sme to. Mama, máme všetko premyslené, nešli by sme tam len tak bez nejakého plánu."

„Čo strava?" vyzvedala ďalej, ako keby ani neregistrovala moje slová.

Povzdychla som si. „Neďaleko je reštaurácia." Mama opäť odvrátila zrak. Dúfala som, že nad tým uvažuje, že čoskoro vysloví súhlas s našim výletom. „Mami, neviem, ako ti mám ešte vysvetliť, že to bude všetko dobré. Máme premyslené ubytovanie, stravu, cestovanie, skrátka všetko! Chcem tam ísť len kvôli Chrisovi. Inak by som tam nešla, keby ma nepotreboval."

Až pridlho zvažovala môj návrh, mlčala, dívala sa kamsi, ani neviem kam. Otec skončil so svojou prácou a sadol si na stoličku. Párkrát sa na nás obe pozrel, no nič nepovedal. Vždy mal argumenty ku každej záležitosti, ktorá sa u nás riešila. A teraz žiaden. Nedokázala som si to vysvetliť, nieto ešte pochopiť.

Naďalej som však netrpezlivo čakala na mamino vyjadrenie, ktoré neprichádzalo. Nevpúšťala som žiadne iné myšlienky do svojej hlavy, okrem tých, ktoré by mi pomohli presvedčiť ju.

„Fajn," povedala zaraz ako blesk z jasného neba. V očiach sa mi zaiskrila radosť. „Ale!" zdvihla prst. „Budeš mi dvíhať mobil zakaždým, keď ti zavolám a povieš mi všetko, čo sa odohralo za celý deň, úplne do detailov, rozumieš?!" rozprávala prísnym hlasom. „Hlavne si na seba dávaj pozor."

„Mami!" skríkla som a pribehla som k nej, aby som ju silno objala. „Ďakujem veľmi pekne, tak veľmi sa z toho teším!" Usmievala som sa od ucha k uchu, sršala som poriadnou radosťou. Obrátila som sa k otcovi, či náhodou nebude mať nejaké výhrady. Iba mykol plecom, tak som rýchlo vypálila z kuchyne a utekala ku Christopherovi domov.

Poklepkávala som si nohou, kým som čakala na človeka, ktorý by mi otvoril dvere do ich domu. Tých pár sekúnd bolo vážne frustrujúcich, ale dočkala som sa. Pred očami sa mi zjavil Christopher, na ktorého som sa zoširoka usmiala. „Nesiem dobré správy!" vyhŕkla som a takmer som začala vyskakovať.

Chytil ma za ruky a napäto na mňa zízal. „Tak hovor," pobádal ma s obrovskou dávkou netrpezlivosti, vlastne sa mu ani nečudujem.

„Naši mi dovolili ísť na ten výlet." V skratke som mu rozpovedala, aké namáhavé bolo presvedčiť ich. Avšak bola som natešená, že mi nakoniec dovolili ísť.

„To je," zajachtal, „to je úžasné, skvelé, dokonalé...!" vyvravel takmer každé pozitívne prídavné meno. Pristúpil ku mne bližšie, zdvihol ma na ruky a roztočil ma vo vzduchu. Spoločne sme sa chichotali. Potom som mu nohy obmotala okolo pása a ruky som mu položila na plecia. Naše pery sa spojili do jemného bozku.

Odtiahla som tvár a nazrela mu do čokoládových očí. Stále som si nezvykla na ich krásu, nezvykala som si ani na motýliky v bruchu z každého jeho nežného dotyku. Nepostavila som sa na rovné nohy, ale obopínala som jeho telo nohami, až kým ma neodniesol do vnútra domu. Teda ani tam ma nepustil na zem, vyzul mi topánky a pokračoval so mnou do jedálne.

V jedálni si sadol so mnou na jednu stoličku a venoval mi ďalší bozk. „Mali by sme prebrať detaily," dodal s úsmevom. Prikývla som, ale nevzdialila som sa od neho.

Dobu neurčitú sme sa rozprávali či dohadovali o priebehu celého víkendu. Potom sme sa odmlčali. Obzerala som sa po miestnosti. Môj pohľad spočinul na klavíri a na samotnej odokrytej klaviatúre. Spomenula som si na náš prvý bozk v tejto izbe, pri tomto klavíri. Neodolala som úsmevu.

Vstala som a podišla bližšie k hudobnému nástroju. Pohladila som biele klávesy. Sadla som si na stoličku a stačila zopár tónov. „Čo keby si ma niečo naučil?" napadlo mi. Pozrela som sa naňho. Prikývol a kráčal bližšie.

Posadil sa za mňa ako v ten deň našej prvej pusy. „Neviem, čo také by som ťa mohol naučiť," rozmýšľal, hľadiac na klávesy. „Poznáš stupnicu a ako nasledujú jednotlivé tóny za sebou?" Pokrútila som hlavou. Pravú ruku cezo mňa predral bližšie ku klavíru a začal hrať. „Cé, dé, e, ef..." menoval tóny. Skúsila som napodobniť postupnosť tónov.

„Myslím si, že mi nemusíš viac ukazovať, celkom to stačí na to, aby som pochopila, že pre mňa je to ťažké," zasmiala som sa. „Som skôr poslucháč, nie hráč."

„Dobre teda," uškrnul sa. Obidve ruky položil na klavír tak, aby sa mu pohodlne hralo. Mal pritom o mňa opreté telo i bradu. Započúvala som sa do melódie piesne, ktorá sa mi okamžite zdala známa. Presne ako pred tým, aj teraz hral pieseň See you again. „Pamätáš?" zašepkal mi do ucha, pričom ma v ňom pošteklil jeho dych. Prikývla som a otočila sa k nemu. Bez rozmyslu som ho ľúbezne pobozkala.