Sometimes love is not enough [Riren FF] SK

Sometimes love is not enough

Ako mu to mám povedať? Ako sa mu mám vyznať? Čo ak ma vyhodí? Čo ak sa mu úplne znechutím? Je vôbec možnosť že mi moje city opätuje?
Trvá to už tri roky. Tri roky ho nesmierne milujem. Milujem vlastného šéfa. Milujem ho od našeho prvého stretnutia, ktoré bolo na pohovore. V tedy som bol ešte mladý a hľadal som si prácu. Mal som dvadsať rokov, keď som sem prišiel a hneď som sa do šéfa zamiloval. Vlasnte by sa dalo povedať že to bola láska na prvý pohľad. Teda z môjho pohľadu. On neprejavoval žiadne city. Vždy bol ku všetkým chladný. Dokázal si udržať chladnú hlavu aj keď mu niektorý nadávali nie zrovna najkrajším spôsobom a vyhrážali sa mu.

On to jednoducho vyriešil a oni sa tu už viac neukázali. Nikto nevie ako to dokázal. Vďaka nemu táto firma neskrachovala, ale práveže sa dostala vyššie než bola. Kto vie koľko tu už pracuje. Žiadnemu pracovníkovi sa nezdôveruje, dokonca ani mne, aj keď som niečo ako jeho sekretárka.
Môže ma vôbec milovať? Dokáže on vôbec milovať? Nikdy neviem čo si myslí, nikdy nedáva najavo pocity a to ma deptá. Deptá ma, že neviem čo si o mne myslí, deptá ma, že je ku mne odmeraný a chladný, tak ako ku všetkým ostatným. Prečo je taký? Prečo sa mi nechce s ničím zdô--

"Eren, odnes to Erwinovi a ponáhľaj. Potrebuje to už desať minút, ale zdržala som sa." ozvala sa pri mne Christa a mnou trhlo. Prerušila tok mojich myšlienok, čo ma trochu vyviedlo z miery, ale hneď som sa spamätal. Prikývol som, vstal som a vzal som tie papiere pre Erwina. Kde že to má kanceláriu? Nejako mi to vypadlo. Nohy ma viedli samé, k druhej chodbe a dole. Automaticky som zaklopal na tretie dvere na ľavej strane. Hneď po zaklopaní som vstúpil a potom zase vyliezol von. Bože, mal som počkať kým povie že môžem ísť ďalej. Poodstúpil som od dverí a sklopil som hlavu. Onedlho sa otvorili dvere.

Zodvihol som pohľad, ale viac ako blonďavé vlasy som nezazrel. Dotyčný bežal chodbou. Myslím, že to bol ten nový, tuším sa volá na A, ale na jeho meno si nespomeniem. Pozoroval som, ako sa jeho chrbát vzďaľuje a nakoniec sa stratí za rohom do ďalšej chodby.

"Eren, čo potrebuješ?" ozvalo sa mierne podráždene predomnou. Trhlo mnou a ja som sa hneď pozrel na osobu predomnou. Erwin Smith, o hlavu vyšší odomňa. Jeho obočie vždy vyzeralo, ako keby sa chystalo na odlet a to ma vždy rozosmialo. Jeho vždy upravené vlasy boli teraz mierne roztrapatené, vždy vyžehlená košela pokrčená a pri krku rozopnutá. Ďalej som si ho neobzeral, pretože by som sa asi pozvracial.

"Priniesol som vám papiere od Christy. Je jej ľúto že sa oneskorila." zamumlal som a natiahol som pred seba ruku s papiermi. Erwin sa zamračil a tie papiere si vzal.

"Mal by si sa naučiť, že po klopaní sa čaká, kým ťa niekto dnu pozve a nie tam vtrhneš." povedal podráždene. Nikdy svoje podráždenie neskrýval. Iba som prikývol a pohľadom som uhol.

"Myslel som si, že ťa to Levi naučil. Dnes sa za ním musím ešte zastaviť." povedal a ja som naňho vystrašene pozrel. Vyzeral že očakával moju reakciu, ale nijako to nedal najavo.

"Aj tak som ho ešte chcel pozvať na večeru." znova sa ozval. Nechcel som dávať najavo svoju naštvanosť, ale to sa mi zrejme nepodarilo. Na Erwinovej tvári sa objavil prekvapený pohľad.

"Eren, m--"

"Ospravedlnte ma, ponáhľam sa." zamumlal som trocha podráždene. Zvrtol som sa na päte a zamieril som k svojmu miestu.
Nikto, opakujem NIKTO nebude pozývať Leviho na večeru! To môžem iba ja a nie Erwin alebo ktokoľvek iný! On bude milovať mňa, nikoho iného! Nikomu ho nenechám!

Vrátil som sa späť na svoje miesto. Bradu som si podoprel rukou a pozoroval som dvere do Leviho kancelárie. Nikdy ma nepotreboval na vyplňovanie papierov, vždy mi iba kázal kam to mám dať. Viac ako toto mi už nedovoľoval. Asi nechcel aby som mu pokazil kšeft, ale ja som sa potom vždy cítil odstrčený. Vlastne sa tak cítim stále. Povzdychol som si a zavrel som oči. V mojej mysli sa začali zobrazovať predstavy mňa a Leviho, ako by sme sa dali dokopy.