Zmena mi otvorila oči √

19.kapitola

ANETA

Dnes sme sa dozvedeli, že odlietame. Kam? Do Kanady. Je to super. Tomáš s Adamom tam budú hrať hokej a ja s Laurou si tam chceme otvoriť módny butik. Strašne sa tešíme. Určite to je najkrajší darček aký som kedy dostala. Hádžem všetky veci, ktoré by sa mi mohli hodiťdo kufra. Už je takmer plný, no ja stále balím a balím.

„Aneta o chvíľu odchádzame," zakričal na mňa Tomáš. Ja som si len povzdychla a s veľkou naozaj veľkou námahou zavrela kufor.

„Pomôžem ti," zobral mi z rúk kufor Adam. Vďačne som sa na neho pozrela a on sa na mňa zlato usmial. Usmial sa tak, ako o vie ako iba on. Mám ho strašne rada. No sme iba kamaráti, ale za to najlepší.

„Pome, pome!" súril náš Tomáš. Nastúpila som do taxíka a s Laurou sme sa pustili do debaty. Ani neviem ako a sme boli na letisku. Kufor som si brať nemusela, pretože mi ho bral Adam. Prešli sme cez všetky kontroly a už len čakali kedy ohlásia naše číslo letu. Ani neviem z kade Tomáš vytiahol detské šampanské a nalial ho do štyroch umelých pohárikov. Každému jeden podal.

„Na nový začiatok!" zahlásil Tomáš. Všetci sme si štrngli a napili sa.

„Posledná výzva pre cestujúcich let 6D4321," bolo počuť z rozhlasu. Zobrali sme si príručnú batožinu a nasadli do lietadla. Nanešťastie Tomáš nesedel pri nás. Už nebolo voľné miesto. My traja sme si sadli pekne vedľa seba. Pri okne som sedela ja potom Adam a pri uličke Laura.

„Prosím pripútajte sa a venujte mi chvíľu pozornosti," povedala letuška a začala nám vysvetľovať, čo robiť v núdzovom režime. Už som to videla veľa ráz a našťastie som to nikdy nepoužila. Dala som si slúchadlá, započúvala som sa a zapozerala som sa na krajinu pod nami. Viečka mi pomaly ale isto oťažievali. Hlava mi padla na Adamovo rameno a zaspala som...

Zobudila som sa na strašné otrasy. Zmätene som sa pozrela na Adama, ktorý chytal všetky odtiene bielej.

„Prosím, zachovajte pokoj," prosila nás letuška. To určite. Celý život mám pred očami. Zrazu sa začalo trasenie zhoršovať a ja som len cítila nepríjemné tlaky. Toto nie je dobré. TOTO NAOZAJ NIE JE DOBRÉ! Dám sa do núdzovej polohy a na nič nemyslím. Cítim náraz a ďalej len tmu.

Prebrala som sa! Ja som sa prebrala! Okolo mňa je všetko biele a vedľa mňa sú nejaké prístroje. V jednej ruke som mala zapichnutú infúziu a druhu ruku som mala v sádre. Dnu vstúpila žena okolo triciatky celá v bielom.

„Zdravím vás. Som doktorka Foster a nachádzate sa momentálne na území Kanady. Lietadlo, s ktorým ste leteli nezvládlo pristátie a spadlo. Našťastie nie z veľkej výšky, no boli aj nejaké obete. Mali ste šťastie, že ste skončili len zo zlomenou rukou, modreninamy a podliatinami. Samozrejme, ešte psychická ujma. No dosť som hovorila ja. Povedzte mi ako sa voláte a dátum narodenia. To na začiatok postačí," skončila a usmiala sa na mňa povzbudzujúcim úsmevom. Neoplatila som jej ho aj keď je milá.

Chcela som jej odpovedať na otázky ktoré mi položila. Chcela som sa spýtať kde mám môjho úžasného brata a kamarátov. Chcela som sa spýtať ako dlho som tu. Podotýkam CHCELA!

Otvorila som ústa, ale nevydala som ani hláska. Skúsila som to znovu. Ale opäť bez úspechu.

So zaslzenými očami som sa pozrela na doktorku. Už nebola usmiata. Spomínala psychickú traumu.

Je možné, že by som ostala NEMÁ? 

Ahojte :D

Tak po dlhom čase nová časť :)

Dúfam, že sa páčila a budem rada ak sa podelíte o vaše názory v komentáry.

Ďakujem za vote .

Túto časť venujem danielka_7 ty vieš prečo :)

Lenčiča