Prekvapivo bolo von takmer prázdno, nikde nijaký ľudia, len tu a tam ešte nejaký oneskorený manažér, objímajúca sa dvojica či osamotený tulák- taký tichý a pokojný večer.
Vybrali sme sa cestou okolo námestia. Takmer sme sa nerozprávali, obdivovali sme západ slnka a vychutnávali si ho v mlčaní. Potom sme sa pozreli na seba a usmiali sa. Našli sme miesto, z ktorého bol krásny výhľad na mesto.
Chvíľu sme tam len tak stáli a potom sme takmer naraz začali:
„Vieš..."
Rozosmiali sme sa.
„Začni prvá," navrhla som.
„Nie, povedz ty," odvetila mi Sam.
„Nie, veď si niečo chcela, moje počká."
A tak Sam neisto povedala: „Vieš...myslím...že by sme sa mali...porozprávať o tom...čo..."
„..čo sa stalo," dokončila som.
„Áno," Sam s úsmevom prisvedčila.
Pozrela som sa jej do očí a chcela jej niečo povedať, ale stratila som sa v jej hlbokom pohľade. Chvíľu sme takto nehybne stáli, no postupne sme boli čoraz bližšie. Teraz alebo nikdy, pomyslela som si.
A moje ústa veľmi ľahko našli tie jej. A ona sa na moje prekvapenie vôbec nebránila.
Keď som otvorila oči, videla som Sam ako na mňa s jej tak nádherným úsmevom pozerá.
„Nemyslela som takýto spôsob komunikácie," prehodila s úsmevom.
„Prepáč...ja...nemyslela som...," začala som sa ospravedlňovať s pocitom, že som to celé pokašľala.
„Nie...," namietla Sam a zadržala moje pokusy o ospravedlnenie ďalším bozkom.
„Mne sa to páčilo.." žmurkla na mňa a neprestávala sa usmievať.
V mojej hlave akoby vytryskol gejzír. Rozosmiala som sa šťastím.
"Vieš, myslela som si, že to nikdy nemôže byť pravda. Mala som v hlave chaos z toho všetkého a.."
„Áno aj ja," odpovedala Sam, chytila ma za ruku „no teraz už nemám."
Nevedela som, čo jej mám povedať, bola som tak šťastná ako už dávno nie.
