Hľadanie života

Kapitola 7

Ošetrili sme Erika, a spýtali sme sa ženy, že ako dlho je už zakliesnená. Povedala že od toho bombového útoku. Poprosila nás nech jej necháme zbraň s jedným nábojom a že nech pôjdeme preč. Urobili sme tak. Keď sme vychádzali z domu, tak sme počuli výstrel. Bolo už neskoro večer. Rozhodli sme sa že pôjdeme do krytu. Keď sme išli okolo jedného starého domu a započuli sme búchanie dvoch kovov. Ani neviem čo to bolo ale išli sme sa tam pozrieť. Išli sme za zvukom, keď vtom spadol obraz. Všetci sme sa tam otočili, a mierili tam. Bol to však len vietor. Pokračovali sme ďalej. Už sme boli skoro tam. Vošli sme do izby a tam bol môj starý kamarát, zo základnej - Luky(Lukáš). Boli sme veľmi dobrý kamaráti.Nemohol sa hýbať, pretože mal v stehne zaseknutý kus kovu. Na ten búchal s kovovou trúbkou, a vďaka tomu sme ho počuli. Celkom irónia, že to čo vás zabíja vás aj zachraňuje. Zobrali sme ho, pretože bol v zdravom stave, len sa nemohol hýbať. Išli sme už do krytu. Nosili sme ho na dverách aby sa nehýbal. Povedal, že máme zastaviť, a vybrať mu to sklo z nohy. Mal som mu ho vybrať ja, prosil ma o to, pretože som bol jediný komu veril. Išiel som na to. Povedal som mu na že to vytiahnem na tri. Poriadne som chytil ten črep aby sa mi nevyšmykol. Dal som mu čistý obväz do úst, aby keď bude kričať, tak aby ho nebolo až tak počuť. Začal som počítať...1...2...3 a už som to vytiahol. Mal som ten črep v ruke, a on vrešťal od bolesti. Už som ho utešoval, že už je vonku. ošetrili sme ranu, dali na dvere. a išli do krytu.