Hľadanie života

Kapitola 8

Došli sme do krytu, odovzdali ho zdravotníkom. Keď som prišiel povedať generálovi nové informácie, tak na mňa pozeral zákerne. Akurát som išiel okolo, keď vtom už len povedal: "Boris Urbánek, prosím príďte do miestnosti 134." Miestnosť 134 bola jeho "kancelária". Vošiel som do vnútra, a zatvoril dvere. Povedal mi, že ak nechcem aby ma vyhodil z krytu, aj s Ninou, tak že už nemám robiť podobné veci. Ospravedlnil som sa mu, zobral si bundu z vešiaku, a otváral dvere, keď vtom mi povedal: "Boris mám pre teba jednu zlú správu". Zavrel som dvere, otočil sa k nemu a kývol som hlavou, nech mi povie o čo ide. V duchu som sa modlil nech nejde o Ninu. Chvála Bohu nešlo. Povedal mi: "Boris, nikto o tom nevie okrem nás dvoch, a tebe jedinému zo všetkých čo tu sú verím. Posledné informácie čo som dostal sú, že nás nebudú hľadať, kým neskončí vojna." Vydesilo ma to, hneď prvé čo vás v takej situácii napadne je, že asi to neprežijete. Desilo ma to, kývol som s hlavou, povedal som mu, že o tom budem ticho a išiel som k Nine. Prišiel som k nej, ona ako vždy keď ma videla šťastím bez seba na mňa skočila a objala ma. Ona je jediná ktorá mi dokáže zdvihnúť náladu v tomto svete. Nepovedal som jej to za celú noc, pretože som vedel že by som jej zrušil všetku nádej, a to som nemohol, nemohol som jej vidieť smútok v očiach, ani slzy. To by ma ranilo, pretože ona je pre mňa všetko.