Zmena mi otvorila oči √

20.kapitola

ANETA

„Nenamáhajte sa slečna. Nevedela som o vašom probléme. Pôjdete na zopár testov a zistíme či to máte len dočasné alebo trvalé zranenie. Utrepli ste traumu to je fakt. Teraz sa pokúste mi dané informácie prosím napísať," povedala milo. Takže je možné, že už nebudem nikdy hovoriť? Túto myšlienku som zahnala do kúta a nemotorne chytila ľavou rukou pero. Som praváčka, ale keďže som mala pravú zlomenú inak to nešlo. Naozaj škaredo som napísala na papier informácie. Nezabudla som sa opýtať aj na ostatných.

„Ako sa volajú?" spýtala sa ma. Naozaj s veľkými ťažkosťami som to naškrabala na papier. Doktorka si mená prečítala, chvíľu porozmýšľala a povzdychla si. Nevedela som, čo mám čakať za odpoveď.

„Ten chlapec sedí na chodbe. Aspoň myslím, že sa tak volá. Mal obrovské šťastie lebo má len modriny. Bol tu chvíľu na pozorovaní no potom sme ho prepustili. To dievča, Laura, je oproti na izbe. Má viacero menších zranení a stále sa neprebrala. A tvoj brat? Tomáš? Je mi to naozaj ľúto, ale on nemal také šťastie ako vy traja. Zomrel," dopovedala. Nie. Nie. Nie. Toto je zlý sen. O chvíľu sa zobudím vo svojej posteli a pôjdeme na letisko. Toto sa nemohlo stať. Do oči sa mi hrnuli slzy. Nechala som im voľný priebeh. Teraz ma nezaujímali. Prečo ma takto niekto trestá? Najprv rodičia a teraz môj jediný brat Tomáš. Nie. Nie. Nie. Zdvihla som hlavu a doktorka tu už nebola. Dobre spravila. Chcem byť teraz sama. NIE, chcem byť s Tomášom. Začala som hystericky plakať. Nevedela som sa zastaviť. Prístroje okolo mňa začali pípať. NECH SI PÍPAJÚ! Ja chcem jeho. Začala som vidieť rozmazane a hlava sa mi krútila. No nezabránilo mi to v tom aby som prestala plakať. Už len tma.

Prebúdzam sa, ale oči mám stále zatvorenie. Nechcem sa pozerať na svet bez neho. Nechcem. Pocítim nejaký dotyk na mojej ľavej ruky. Pozriem sa. Moje oči sa pomaly ale isto privykajú na svetlo. ADAM. To on je vedľa mňa. A za to mu ďakujem. Po celej tvári má modriny. Chudáčik môj. Chcela som sa ho opýtať ako sa má, či ho niečo nebolí. Znova. Znova som nevydala ani hláska. A znova som sa rozplakala.

„Neplač princezná. Všetko bude dobré. Som tu predsa ja," objal ma a hladil po vlasoch. Bolo to príjemné a v tom objatí som sa cítila tak... DOMA. Aj keď som stále plakala nebolo také zlé ako pred tým. Chcela som mu povedať, že ďakujem. A zase len chcela.

„Netráp sa tým, princezná. Ja verím, že ešte niekedy budem počuť tvoj pekný hlas," odpovedal mi ako keby mi čítal myšlienky. Nad tým oslovením som sa cez slzy pousmiala. Nikdy ma tak nevolal. Ale musím uznať, že to je pekné oslovenie.

Dnu vstúpila doktorka. Presne tá istá.

„Tak ako sa cítite slečna? Je vám lepšie? Viem, že je to pre vás ťažké, ale vaše telo je strašne slabé tak a musíte šetriť. Nesmiete to nechať zájsť až do odpadnutia. A vy mladý pán dávajte na ňu pozor. Môžete tu ostať cez noc. Zajtra slečnu Fray čakajú vyšetrenia," pobrala sa na odchod no tesne pred dverami sa ešte otočila.

„Spomínali ste, že slečna oproti je vaša známa. Jej rodičia si ju vyžiadali previesť na Slovensko. Tak ju potom nehľadajte v nemocnici," dokončila a odišla.

Takže v tejto cudzej zemi som tu iba ja a Adam. Sami. Adam mi začal hovoriť nejaký príbeh a ja som pri ňom pomaly ale isto zaspávala...