Ležala som v posteli. Ako každý deň pred spaním som si prečítala jednu kapitolu mojej obľúbenej knihy The Fault In Our Stars. V podstate som divná. Tú knihu už čítam dva roky. Ale stále dokola. Rodičia sa dokonca niekedy boja, či mi náhodou nešibe. Čítam ju z jedného dôvodu. Pred dvoma rokmi keď som prestúpila na strednú, dostala som do triedy jedného neskutočne pekného chalana. Volá sa Marek. Prvý krát som zistila, či je to láska na prvý pohľad. No on to ku mne asi necíti. Priala by som si aby sa s nami stalo presne to isté, čo sa stalo v knihe. Ale aj tak som pri dočítaní každej kapitoly vedela, že nič z toho čo práve čítam sa nikdy nestane. Koľko nocí som už kvôli nemu preplakala. Je vlastne taká moja platonická láska. Dokonca som niekedy mala chuť to úplne zabaliť, no láska je jednoducho silnejšia. Dočítala som poslednú kapitolu, ktorú som ako takmer všetky ostatné poznala úplne naspamät a išla som spať. Zhasla som svetielko, ktoré mám nad posteľou a zakryla som sa.
Sníval sa mi sen. O ňom. Bežali sme do školy, pretože sme nestíhali. Zrazu som sa o neho potkla a spadla som. Odrazu som bola v škole a sedela som vedľa neho. Niečo mi pošepkal, no už si nepamätám čo. Zrazu sme spolu sedeli na lavičke pri západe slnka a ja som bola opretá o jeho rameno. A potom.. Som otvorila oči. Nenávidím sny, ktorých sa mám tak ako by som si to priala a zrazu sa zobudím. No aspoň sa na neho budem môcť pozerať celý deň v realite.
