the great interview // calum hood

Bonus Chapter

Júl 2015:

» Všetkým bolo jedno, že pod tým úsmevom niekto umieral. «    

„Cal, tak už poď, limuzína nás už čaká dole," zaklopal na dvere mojej izby Michael a ja som otvoril oči a premýšľal som, že mu poviem, že je mi zle a že chcem ostať na hotelovej izbe. Ale vedel som, že Luke mal dnes narodeniny a ja som musel ísť a oslavovať s nimi. Veď to bol predsa môj najlepší priateľ a ja som sa nemohol správať ako malé dieťa a trucovať sám na izbe.

Ale naozaj sa mi nechcelo. Nechcelo sa mi nechávať otvorené oči, nechcelo sa mi vstávať z postele, nechcelo sa mi oslavovať Lukove narodeniny a nechcelo sa mi žiť.

„Idem," zakričal som a horko-ťažko som sa vyštveral na nohy. Bolo mi strašne, v bruchu som mal nepríjemný pocit a mal som pocit, že mi za chvíľu asi vybuchne hlava. Prihladil som si čierne tričko a podišiel som ku skrini, odkiaľ som si zobral koženú bundu, ktorú som si na seba rýchlo dal a potom som už otvoril dvere.

„Tu si," vydýchol Michael a pozorne si ma premeral, až som musel sklopiť pohľad do zeme. Videl tie kruhy pod očami a to, aké boli moje oči červené? Videl to, že som bol celú minulú noc hore a snažil som sa neplakať, ale nakoniec som i tak skončil vzlykajúc do vankúša, ako každú noc? „Si v poriadku?" spýtal sa ma a v očiach sa mu zračilo znepokojenie.

„Hej," zamumlal som, stále sa mu nepozerajúc do očí. „Prečo by som nemal byť?" spýtal som sa trocha ostro a hneď ma to zamrzelo, ale nemohol som si pomôcť, nechcel som, aby nikto z nich vedel o tom, čo som prežíval a ako som sa cítil. Nechcel som ich zaťažovať. Každý sme mali predsa dosť vlastných problémov, ktoré nás ťahali k zemi, nepotrebovali sme i problémy niekoho iného.

Michael iba pokrútil hlavou a potom pokrčil plecami. „Neviem, zdalo sa mi..." začal, ale potom sa zastavil a iba si povzdychol. „Nič, nič. Poďme radšej, lebo ostatní odídu bez nás."

Nemo som prikývol a nasledoval som ho. Obaja sme vedeli, že so mnou niečo nebolo v poriadku, ale ani jeden sa to neodvážil vysloviť nahlas. Vlastne všetci chalani vedeli, že mi niečo bolo, ale nikto o tom nehovoril. Raz sa so mnou o tom snažili rozprávať, ale rýchlo som tú debatu prerušil. I tak by nikam neviedla. Veď ani ja som nevedel, čo mi bolo. Iba som bol neskutočne smutný a cítil som sa osamelo aj v spoločnosti ľudí a to sa predsa stávalo každému, nie? Netrebalo z toho robiť veľkú vedu. Veľa ľudí sa tak cítilo a ja som bol iba ďalší v rade. Nič viac a nič menej.

„Tak tu ste!" zvolal Ashton a obaja sme rýchlo nastúpili do auta s tmavými oknami. Luke sedel oproti nám a vyzeral ako nadšené dieťa. Mal narodeniny a spoločne sme to chceli osláviť. Išli sme na koncert a potom mal Luke oslavu v nejakom klube blízko pri aréne, kde malo prísť veľa našich priateľov. Teda...tých, ktorí boli naši praví priatelia, bolo málo a ostatní boli iba ľudia, ktorých nám tam podstrčil náš manažment, aby sme nadviazali nejaké kontakty.

„Bože, tak veľmi sa na dnes teším, bude to ten najlepší večer môjho života, konečne mám devätnásť," vyhlásil vzrušene Luke a odprisahal by som, že poskočil na svojom sedadle.