Papierové kvety

Kapitola 7. - Prvý papierový kvet

Bolo od neho slušné, že ma nechal vyplakať a vyzúriť, a až potom vyšiel na balkón. Vyrevala som sa do sýtosti. Chvíľu som dúfala, že príde mama, aby ma utešila, že ju moje slzy obmäkčia, ale nikto sa neukázal. Po fáze sebaľútosti prišiel hnev. Na otca, ktorý nezarobil toľko, koľko Veronikin. Na Lenu, ktorá zarobila, a nepožičala. Na mamu, ktorá bola v poslednom čase duchom neprítomná a posadnutá upratovaním. Na moju úbohú balkónovú zbierku zdochnutých rastlín.

Vzala som vrece na odpadky a nahádzala do neho všetky polozvädnuté zvyšky kvetov. Keď som skončila, na balkóne to vyzeralo ako po nájazde kobyliek. V črepníkoch nezostala ani jediná stonka.

„Pozerám, že dnes si to zobrala útokom," povedal Denis, keď som vyčerpaná odpadla na šamlík. Rukou od hliny som si utrela spotené čelo. Určite som na ňom zanechala blatisté šmuhy, ale bolo mi to jedno.

„Môj život je totálna fraška," posťažovala som sa mu. Aj tak bol jediný, kto ma ešte počúval.

Dnes si nesadol na prah. Oprel sa o deliace zábradlie a sledoval kôpku nešťastia, ktorou som bola ja. Asi bol trochu prechladnutý, lebo zase mal oblečenú mikinu a v ruke držal papierové vreckovky. Jednu mi ponúkol.

„Čo sa stalo dnes?" opýtal sa.

„Máš súrodencov?" odpovedala som protiotázkou. Keď pokrútil hlavou, len som si vzdychla.

„Máš obrovské šťastie, súrodenci sú len na oštaru. Napríklad moja sestra. Zrejme sa topí v prachoch, stále domov nosí nové handry a mejkap, ale inak ničím neprispeje. Otec maká ako mulica, ale vo fabrike je tento rok akosi málo práce, nedostal prémie a nepôjdeme na dovolenku k moru. Celé leto tu stvrdnem sama, lebo najlepšia kamoška je stále kdesi na Váhu alebo u babky alebo proste niekde. Najhoršie leto môjho života."

Vytiahol vreckovku a žmolil ju v prstoch, kým rozprával.

„Ja by som zase súrodenca bral. Možno je to väčšinou nafigu, ale sú situácie, keď by dal človek čokoľvek za to, aby mal brata alebo sestru, môžeš mi veriť."

Postavila som sa a potiahla nosom.

„Nechce sa mi veriť, že by som sa raz tešila, že mám tú pijavicu za príbuznú."

Denis sa usmial, akoby vedel nejaké tajomstvo.

„Uvidíš, že raz budeš vďačná."

Poobzeral sa a z jedného črepníka vytiahol tenkú paličku na kyprenie. Nastrčil na ňu vreckovku, ktorú pred chvíľou žmolil. Až teraz som videla, že ju neskrúcal len tak, ako ja keď som nervózna, ale vytvoril z nej nejaký tvar. Papierový kvet. Zastrčil ho do vyprahnutej pôdy, z ktorej som pred chvíľou vyšklbala suché rastliny.

„Tento ti nezvädne," povedal a ponaprával mu tenké lístky.

Kvetina nevyzerala bohvieako, ale bolo to od neho milé gesto.

„Čo to je?"

Usmial sa.

„Gladiola. Asi je dosť nepodarená, keď to nerozoznáš."

Dotkla som sa jej. Natiahla som ruku presne v tom momente, keď ju natiahol aj on, aby jej poslednýkrát upravil lístky. Okamžite som sa odtiahla, Denis iba zovrel päsť, ako keby sme sa navzájom popálili.

„Prečo gladiola?" snažila som sa zahovoriť trápne ticho.

„Vieš, že keď niekomu daruješ kvet, môžeš tým niečo vyjadriť aj bez slov?"

Zamračila som sa. Prečo tento chalan stále hovoril v hádankách?

„No hej, počula som. Žltý tulipán vraj znamená, že je žena hlúpa alebo tak niečo."

„Správne. Každý kvet má svoju symboliku. Gladiola vyjadruje, že potrebuješ viac času. Verím tomu, že po nejakej dobe si so sestrou budete rozumieť."

Pošúchala som si čelo a rozotrela po ňom ešte viac špiny.

„Ďakujem." Asi som znela trochu zmätene. Nechcela som byť nevďačná, ale veľmi som ho nechápala.

„Vieš čo, kašli na to," povedal Denis. „Proste zabudni na to, čo som povedal a ber to tak, že to je prvá kvetina, ktorá ti tu nezvädne."

Tomuto som rozumela omnoho lepšie. Mal pravdu. Na tomto balkóne sa mohlo dariť iba ťavám a papierovým kvetom.

Pohladila som tenké okvetné lístky, potlačila nutkanie privoňať k nej. Bolo by to hlúpe, keďže je z papiera, ale aj tak som dostala chuť priložiť si ju k tvári.

„Takže ty si jedináčik?" opýtala som sa namiesto toho.

Stáli sme oproti sebe, opierali sa o zábradlie. Zblízka som videla, že v ľavom uchu mal dierku, zrejme kedysi nosil náušnicu. Celkom ma potešilo, že už ju dal dolu, chalani s náušnicou sa mi protivili.

„Presne tak, mamin maznáčik Denisko," uškrnul sa. Opäť som sa zahanbila, že som mu tak vtedy povedala.

Chvíľu sme sa rozprávali. Uvedomila som si, že Denis bol presný opak Veroniky. Namiesto na seba vždy strhol rozhovor na mňa. Počúval pozorne, neskákal mi do reči. Stáli sme tam, až kým nevyšli prvé hviezdy. Keď som si v noci líhala do postele, dušu som mala konečne ľahkú. Myslela som na papierový kvet, dúfala, že ho do rána neodfúkne vietor a spomínala na oči, ktoré boli dnes zelené so zlatými fliačikmi.