Papierové kvety

Kapitola 8. - Umieram od nudy

Hneď ráno, len čo Lena vypadla do roboty, som si do postele zobrala notebook a pustila sa do vyhľadávania informácií o kvetoch. Chcela som nájsť kvetinu, ktorá vyjadruje vďačnosť, pretože som Denisovi bola vďačná za to, že ma vypočul. Potrebovala som sa niekomu vyventilovať.

„Tmavoružová ruža v plnom kvete je symbolom vďaky," tvrdil internet.

Keď som nakúpila, povysávala a utrela prach všade, kde si len mama zmyslela, sadla som si k práci. Trvalo mi to nekonečne dlho, ale čas bol jediné, čoho som mala na rozdávanie. Z tmavoružového krepového papiera (mama učí na základke, krepový papier, guľaté bezpečnostné nožnice, detské lepidlá a podobné veci sa u nás váľajú prakticky všade) som vyrobila čosi, čo aspoň vzdialene pripomínalo ružu. Stiahla som ju drôtikom, nastokla na špajľu, zo zeleného krepu vyrobila lístky. Vyzerala síce horšie ako lacná jarmočná kvetina, ktorú môžete vyhrať na strelnici, ale aspoň niečo. Bežala som na balkón a strčila ju do črepníka vedľa papierovej gladioly, aby ju Denis uvidel hneď, ako vyjde von. Potom som sa pol dňa potila v kuchyni, lebo mama si vzala do hlavy, že treba zužitkovať ovocie, ktoré sme dostali, a uvarili sme aspoň päť ton marhuľového lekváru.

Každú chvíľu som odbiehala na balkón skontrolovať, či tam kvety stále sú, či od Denisa niečo nepribudlo, alebo či tam na mňa nečaká. Nepribudlo a nečakal. Až večer konečne cvakli dvere vedľajšieho balkóna.

„Preboha, vykradla si továreň na čokoládu Willyho Wonku?" nadvihol obočie, sotva vyšiel von.

„Prečo?" zľakla som sa, že mám nebodaj niekde ďalšie hnedé škvrny ako včera.

„Z arómy, ktorá z teba ide, dostávam cukrovku."

„Prepáč. Varili sme lekvár a ešte som sa nestihla osprchovať."

Vtedy si všimol ružu. Bolo úžasné sledovať, ako sa mu rozširuje úsmev a prehlbujú jamky na lícach.

„Pozerala som si to na internete. Tmavoružová ruža vraj znamená ďakujem," vybafla som nervózne, keď nič nehovoril.

Jemne sa jej dotkol.

„Za čo mi ďakuješ?"

„Za všetko. Že si ma počúval a tak. Alebo mi už nuda doma lezie na mozog," mykla som plecom.

Pošúchal si bradu a vošiel do izby. O chvíľu sa vrátil s krabicou pod pazuchou.

„Zahráme si?"

Človeče, nehnevaj sa som nehrala asi tisíc rokov. Od hocikoho iného by to vyznelo trápne, ale pri ňom som odrazu dostala chuť aj na obyčajné Človeče. Rozložili sme ho na obrátenom črepníku na spoločnom zábradlí a museli sme dávať pozor, aby sme nezhodili kocku dolu, ale inak by som ani vo sne nečakala, že to bude také zábavné.

Ak sme sa nebavili o kvetoch, rozprával Denis veľmi málo. Rozhodne nepatril k ľuďom, ktorí potrebujú každú hluchú sekundu vyplniť rečami o tom, kde všade boli a čo všetko videli.

„Vieš, že vôbec nie si taký ako na základnej škole?" opýtala som sa, keď som s prvou figúrkou bezpečne zaparkovala v domčeku.

„Myslíš tým, že už nemám tvár plnú akné a účes ako Justin Bieber?" uškrnul sa, hodil trojku a vykopol mi panáčika.

„Aj to, ale hlavne sa už nemusím obávať, že odniekiaľ na mňa spadne balónik napustený vodou alebo že na mňa budeš vykrikovať zeleninovými prezývkami."

„Je to už pár rokov, patrilo by sa, aby som dospel."

Tentoraz som vyhodila ja jeho figúrku.

„Prečo si stále doma?" trúfla som si opýtať sa. Vŕtalo mi v hlave, ako je možné, že vyjde na balkón vždy, keď ma vidí. „Nehovor mi, že aj ty máš domáce väzenie."

Zaváhal s prstami nad hracou doskou.

„Vlastne tak trochu aj áno, mám zákaz chodiť von."

Bolo mi čudné, že dvadsaťročný chalan môže dostať zaracha, ale nechcela som do toho rýpať. Bohvie, akých mal rodičov. Možno bol jeho otec horší ako môj. Teda nie, že by bol môj otec zlý, len sa ľahko rozčúlil. Denisov mal možno sklony k násiliu. Bil mamu a Denis ju musel chrániť. Fantázia mi bežala naplno. Denis mal zrejme pravdu, že mám sklony k dramatizovaniu.

Hoci som viedla o dve figúrky v domčeku, napokon ma Denis porazil. Zbalil hru a prstom brnkol do ruže.

„Ďakujem, Maja," rozlúčil sa.

Rozosmiala som sa.

„Čo je? Nevoláš sa Maja?" zvraštil čelo.

„Volám, ale vyslovil si to trochu ako Mája s dlhým á. Ako Včielka Mája."

Keď sa usmial, pokožka okolo kútikov sa mu nazberkala ako maličké harmoniky.

„Možno mi ju tak trochu pripomínaš tým, že sa stále motáš okolo kvetov. Alebo mi možno pripomínaš máj, keď je všetko nové, svieže, rozkvitnuté a pekné."

Stála som tam ešte hodnú chvíľu potom, ako sa za ním prestala vlniť záclona a premýšľala som, čo urobím s týmto novým zvláštnym pocitom, ktorý sa vo mne zobudil.