Zem hnedá, po ktorej kráčam,
do ktorej svoje ruky vtláčam,
zem mokrá, ktorou si mažem ruky,
kedy ustanú všetky tie muky?
Vari som sa zašpinila a či sú moje ruky čisté,
keď som si ich namazala vlhkou hlinou,
jedno mi však je isté,
že duša moja špinavá je len mojou vinou.
Človek sa chce páčiť,
sebe aj inému,
čistota sa dnes necení,
zašpiniť sa musí, hoci sa to nepáči Bohu milému.
Na Boha zabúdame, na náš rozum tiež,
keď vidíme jeho pohľad, jeho tvár,
nosíme na chrbte ťažký kríž,
no neskôr nás ťaží srdce, ktoré vyšlo nazmar.
Márnime život svoj tým,
skutky sú čoraz horšie,
preto teraz toľko trpím,
srdce mám krotké.
Čo ústa povedali, vrátiť sa nedá,
moje srdce telo predá,
je mu jedno, čo mi hovorí hlava,
zabúda, čo mi ona dáva.
Zabúdam na svoju vôľu slobodnú,
srdce ma oklame, patrím inému,
hovorí mi každú noc,
vtedy, keď strácam svoju moc.
Na chvíľu mi pomáha,
jedna omamná látka,
v sklenej fľaške na stole,
pod mojím nosom so srdcom klame.
Klamstvá ma oslobodzujú,
hoci len na chvíľu,
ťažkých chvíľ mám plno,
chvíle slobody plynú.
Zvnútra ma to zabíja,
požiera moju nádej,
keď skoré ráno svitá,
po noci nechcenej.
Tma ma pohltila,
svetlo ma uzemnilo,
hlava ma hreší,
srdce sa zobudilo.
Pochopilo, že pochybilo,
neskoro však je,
ukrutne ma hryzie svedomie,
najradšej by ma zbilo.
A takto som skončila,
ležiac v zemi blatistej,
od blata mám celé telo,
no nemožno prirovnať ma k čistej.
Špinavá som, môžem si zato,
čistejšie je na mojom tele blato,
zvnútra ma ťaží, zviera,
láska vo mne umiera.
