Hustá, sivá, chladná...
Hmla ťahavá,
ktorá zakrýva
sťa ťažká opona
lesy, pôdu mokrastú,
bolesť cítim snáď aj stú,
keď vidím oponu hmlistú,
keď vidím, ako sa z nej kríky trasú,
keď ma jej tajomno ťahá
do seba, stávam sa nahá
a pýcha páva
nie je na mne znalá.
Hmla, opona priehľadná,
som po lese za ňou viac hladná,
moje oči to karhá,
moje srdce to ale ťahá
stále ďalej, hlbšie,
obrazy lesa plnšie,
srdce moje tlčie
a tie oči vlčie,
ktoré ma prenasledujú,
po mojej pokožke putujú,
hlad pociťujú,
nohy ma zrádzajú.
Na zem blatistú padám,
ruky na zem skladám,
za mnou sa zviera zakráda,
a na smrť moju čaká.
Zarýva pazúre,
zubami trhá každú časť kože,
bolesť, páľava sa ma zmôže,
ktože ma zachráni, ktože?
Krik bolestný prederie sa,
prejde na sto strán,
zo stromu vyletel kŕdeľ vrán,
zviera ma požiera bez zábran.
Oči červené som zhliadla,
zmocnila sa ho kliatba,
hľa, obeta mala byť mladá,
tá, ktorá na zem padá,
zubiskami trhá, pazúrmi škriabe,
oči sa prevracajú stále,
na zemi pristávajú kŕdle
vrán čiernych, všetko je mŕtve,
vrátane môjho tela,
opäť ma zahalí hmla,
známa tá tma
a vlk ma hltá,
kým nasýtený nie je,
cez kožu sa mi derie,
hlas mi odumrie,
zrak a sluch ho nasleduje.
