Ako správne zlomiť srdce I.

58. Alex - Aj beznádejná situácia vie priniesť svetielko a nápad

,,Nápad??" spýtala som sa. Veľmi ma zaujímalo, na čo prišiel, avšak on zostával bez reakcie. Z jeho tváre som vyčítala len, že je zamyslený.

Vyzeral akoby ešte stále premýšlal. Alebo len chcel navodiť chvíľku napätia, ale ja už som chcela, aby ma toľko nenapínal.

,,No taaaak, Vik-"

,,Súhlasím!" zvolal zrazu, čím ma úplne zaskočil.

,,Čo?" Nechápala som.

,,Urobme to,'' vysvetlil, no ja som stále nerozumela. Bol nadšený, ale aj nervózny.

,,O.o," mlčala som. Snažila som sa prísť na to, prečo je tak nervózny ,,Urobme čo?" spýtala som sa. Chvíľu váhal.

,,Alex?" obrátil sa na mňa. Jeho oči ma prosili, ale ja som nevedela o čo.

,,Áno, Viktor?" oslovila som ho naspäť. Začal sa ošívať. Pozeral sa dole medzi nás a ruky si strčil do vreciek na teplákoch. Vyzeralo to tak, že na sebe nič iné nemá. To však vtedy nemalo dôležitosť. Musela som zistiť, čo sa mi snaží povedať.

,,Myslím, že jediná možnosť, ako im ukázať, že spravili chybu, lebo inakší spôsob neexistuje... keď vravíš, že to jednoducho musím napraviť a že oni sa potrebujú... že musia byť spolu, ale oni si inak nedajú povedať-"

,,Kecáš samé nezmysly. Upokoj sa, prosím," snažila som sa ho vrátiť do normálu. Položila som mu dlane na líca a otočila som jeho tvár na mňa. Usmiala som sa. Myklo mu kútikmi úst, ale neumial sa. Chcel mi to dopovedať.

,,Dobre, tak aké riešenie si našiel?"  spýtala som sa. Neviem dokedy by čakal, kým by mi to chcel zas povedal, keby som ho nevyzvala. Možno hneď, ale možno vôbec.

,,Buďme pár," vypadlo z neho. Musel to na mňa vybaliť hneď a rýchlo.

,,Čože???" Prekvapilo ma to. Neverila som vlastným ušiam. Myslela som, že celú túto situáciu som si iba vymyslela. Musela som to počuť ešte raz. Neverila som tomu. ,,Zopakuj to!"

,,Chcem, aby sme spolu chodili, Alex. Aby sme boli pár. A aby sme sa neskrývali. Povieme to všetkým," povedal. Teraz už som vedela, že sa pevne rozhodol. Naozaj to myslel vážne, ale mala som pochyby.

,,Ale.. nikdy si vzťah nechcel. Ani teraz ho nechceš. Viktor, poznám ťa a viem, že si to povedal, len aby si dal dokopy to, čo si rozbil," povedala som so smutným úsmevom.

,,Ale presne tak si to chcela," nechápal.

,,Áno, chcela. Ale nie nasilu. Chceš to urobiť, len aby si ukázal chalanom, že urobili chyby, keď sa rozišli so svojimi dievčatami," utrúsila som ticho. Rozmýšľal nad tým, čo som povedala.

,,Máš pravdu," hlesol a opäť sa pozrel na zem cez medzeru medzi nami na podlahu.

Toho som sa bála. Samozrejme, že ma to potešilo. Naozaj to bolo presne to, čo som chcela. A chcela som to práve s ním. Ale vyzeral, že nemá na výber a ja som ho nechcela do ničoho tlačiť.

Vedela som, že medzi nami skákali iskry každú chvíľu, avšak neverím, že to, čo ku mne cíti je niečo viac, ako len ľudská peíťažlivosť. Len sa mu páčim.

,,Skúsme to," šepol. Zdvihol hlavu a naše oči sa stretli. Chcel to.

,,Nemyslím, že to má význam skúšať. Nebude ti to vyhovovať," zamietla som. Vždy som chcela, aby to povedal. Aby súhlsil. By mi dal šancu. Aby dal šancu nám. No teraz, keď stál predo mnou a prosil ma očami... som nevedela, čo mám povedať. Nechcela som ho sebecky obmedzovať. Nech je voľný. Presne tak to vždy chcel.